INTRO
Keď sa ma raz Maťo opýtal, či by som nechcel ísť na Ski&Sail trip do Nórska, neváhal som ani chvíľu a po týždni rozhodovania som mu dal jednoznačnú odpoveď, že by som možno teda aj šiel. Ísť lyžovať do Nórska bolo na mojom zozname už dlho. Keď som bol v Nórsku na erasme, povedal som si, že sa tam rozhodne musím ešte pár krát vrátiť. Liezť, turistikovať, lyžovať a sledovať polárnu žiaru. Bola to teda super príležitosť načať tento nórsky zoznam.
Maťo ma zavolal na výlet organizovaný horským vodcom Mirom Peťom. Miro je jeden z najskúsenejších lyžiarov vo voľnom teréne na Slovensku a má nekonečné vedomosti o snehu, lavínovej problematike a čítaní terénu. Niekoho lepšieho by sme na výpravu asi len ťažko hľadali. Maťo bol s Mirom na výlete v Nórsku už minulý rok a tak ho Miro zavolal opäť s otázkou, či nechce zobrať aj niekoho ďalšieho.
Kapacita výjazdu bola 6 účastníkov plus Miro. Okrem nás s Maťom sme sa pozbierali z celého Slovenska. Ľubo z Bystrice, Laco zo Žiliny a Andrea s Jarom z Košíc. S Maťom sme boli najmladší, ostatní už mali decká.
No a čo nás čakalo? Šesť dní lyžovačky po severe Nórska v okolí Lyngenského polostrova. Presúvať sme sa mali plachetnicou s kapitánom a kuchárom v jednej osobe, ktorého zabezpečovala agentúra, od ktorej sme mali požičanú loď. Loď nám mala slúžiť nielen ako dopravný prostriedok, ale aj ako stravovacie a ubytovacie zariadenie.
CESTA
Keďže sme boli z rôznych kútov Slovenska, nešli sme všetci spolu. S Maťom, Mirom a Lacom sme odlietali z Viedne, ostatní z Budapešti. Stretnúť sme sa mali na letisku v Helsinkách, odkiaľ sme mali ísť ďalej už spolu do Tromsø. Cesta z Viedne bola v podstate bezproblémová, až na nepochopiteľné peripetie s plynovými kartušami v lavínových batohoch. Všetko sme riadne nahlásili leteckej spoločnosti, ale Viedenské letisko má očividne svoje vlastné pravidlá (teda asi nemá, lebo všetci sa tvárili, že lavínové batohy vidia prvý krát v živote a teda tie pravidlá vymýšľali za pochodu) a tak sme behali z jedného konca letiska na druhé, prechádzali kontrolami, zháňali papiere a pečiatky, aby sme nakoniec len tak tak stihli lietadlo.
V Helsinkách sme sa ale dozvedeli, že zvyšok osadenstva cestujúci z Budapešti na tom boli oveľa horšie. Tesne pred tým, ako mali nastúpiť do lietadla, im zrušili let. Ísť mali až ďalším, ktorým ale nestíhali let z Helsínk do Tromsø, a ten chodí len raz za deň. Bolo teda jasné, že prvý deň s nami už lyžovať nebudú.
Nakoniec s nami nelyžovali ani druhý deň, keďže kvôli komplikáciám na letisku v Helsinkách nestihli ani let do Tromsø na druhý deň. Zo Slovenska sme vyrážali v sobotu ráno, no im sa podarilo dôjsť až v pondelok poobede. Z letiska si vzali taxík a dohnali nás až po druhej lyžovačke.
Pre prehľad prikladám aj obrázok mapy, kade sme sa plavili, kde sme kotvili a kde sme lyžovali.
Červené čiary vyznačujú približnú trasu plavby, modré bodky vyznačujú približné miesta kotvenia, červené šípky vyznačujú vrcholy dosiahnuté počas prvej časti výletu (vrchol Arnøya sme nedosiahli, dosiahli sme len predvrchol a na ostrove Kågen sme sa dostali len do sedla hlbšie pod vrcholom), žltá bodka vyznačuje miesto ubytovania v druhej časti výletu a oranžové šípky označujú vrcholy druhej časti výletu
CARLOS
Carlos bol náš kapitán. Bol to Bask, ale jeho materinským jazykom bola španielčina. My sme sa s ním rozprávali po anglicky. Ako správny kapitán, nemal núdzu o príbehy, ktoré nám počas plavby mohol rozprávať. Preplavil sa z Európy do Karibiku na vlastnej loďke, ktorú mu neskôr v prístave zničil hurikán. Preplavil Indický aj Tichý oceán, na bicykli prešiel z Vietnamu do Nepálu, peši prešiel z Ríma do Baskitska, robil nosiča v Patagónii, v lyžiarskom stredisku… No zažil toho skutočne veľa.
Navyše nám dobre varil (keď teda stíhal a nemusel kormidlovať) a staral sa o náš komfort a bezpečie na lodi. Dbal na to aby sme nosili vesty a aby sme nevypadli z lode 😀
Carlos nebol najusmievavejší človek na svete, ale keď sme posledný deň rozvinuli plachty v takmer 30-uzlovom vetre, loď sa naklonila a začala skákať na vlnách, jeho vnútorný úsmev a radosť miestami prenikali na povrch.
LOĎ
Našim domovom na vlnách bola 47 stôp (14 metrov) dlhá plachetnica Arctic light spoločnosti Boreal yachting. Loď mala 5 kajút s desiatimi lôžkami, štyri kúpeľne a jedáleň s kuchyňou. Celkom luxus, poviete si. Teda ja som si to hovoril, keďže som nikdy pred tým na podobnej lodi nebol. Kto ale na podobnej lodi bol, asi už sa v duchu pochechtáva. Na lodi skutočne nebolo miesta na zvyš. Postele boli tak akurát na človeka, úložný priestor bol veľmi vzácny a miesto na sušenie vecí skoro žiadne. Ako sušiareň sme obetovali jednu z kúpeľní, plus sme natiahli jednu šnúru v jedálni, cez ktorú sme si prehadzovali pásy a iné veci. No a pod kúpeľňou na lodi si určite nepredstavujte nič podobné s tým, čo máte doma. Kúpeľňa na lodi je veľká asi ako toaleta v lietadle. Je to jeden záchodík, asi 40x40cm priestoru na nohy, a malé umývadlo s vyťahovacou sprchovacou ružicou. Sú to teda celkom bojové podmienky. Ale nebojte sa, nebolo to nič, čo by sa nedalo zvládnuť ten jeden týždeň.
Zaujímavosťou bola ešte rúra so šporákom, ktorý sa dal uvoľniť, aby sa v prípade vĺn hojdal a aby sa tak nevyliali veci, ktoré varíte.
Kotvili sme najčastejšie v prístavoch. Na kotve sme nocovali iba raz, hneď druhý deň. Prístav poskytoval pohodlie elektriny (a teda teplej vody), dočerpania vody a niekedy aj paliva. V jednom prístave bola dokonca sauna, ktorú sme si nenechali ujsť.
Čo sa plavby týka, tú sme väčšinou absolvovali so zapnutým motorom. Vetra a vĺn bolo málo. Predposledný deň sme prvýkrát rozvinuli plachty, ale po chvíli sme ich opäť stiahli lebo to nemalo zmysel.
Keď tu zrazu, posledný deň ráno som sa zobudil na to, že nejak nadskakujem na posteli a kotúľam sa na jednu stranu. Bolo síce asi pol piatej ráno, ale vedel som, že spať sa už asi nebude dať. Obliekol som sa, vyšiel som na palubu a potvrdilo sa, čo som čakal. Plachty boli hore a my sme rezali morskú hladinu ako harpúna vystrelená samotným Poseidonom. Teda nebolo to až tak rýchlo ale pre človeka, ktorý zažíval niečo také po prvýkrát to bolo celkom dych berúce. Pocitovo sme sa nakláňali tak o 45° (možno v skutočnosti o čosi málo menej), čo dobrodružstvu ešte viac pridávalo na intenzite. Slnko už síce bolo dlho na oblohe, ale stále malo príjemnú žlto oranžovú farbu včasného rána. Jednoducho krásne chvíle. Nakoniec to bola ale len ochutnávka toho, čo malo prísť poobede. V ten deň nám na túre celý čas fučalo a verili sme, že vietor nepoľaví ani potom, čo sa vrátime na loď. Nádej sme nestrácali ani po túre, keď sme mali kvôli vetru skoro problém doplaviť sa malým člnom na loď. No a ešte väčší problém bolo v takom vetre zdvihnúť kotvu. Našťastie sme mali šikovného kapitána a ten mal dvoch šikovných pomocníkov (nebudem nás s Maťom menovať), takže sa nám to po pár minútach boja podarilo. Odmenou nám bola najlepšia hodina jazdy za celý týždeň. Vietor fúkal tým správnym smerom, rýchlosťou asi 30 uzlov. To nám dovolilo ísť rýchlosťou viac než 8 uzlov a ak náhodou neviete, koľko to je, tak je to dosť rýchlo. Cítili sme sa ako praví námorníci!
Ešte jednu súčasť plavenia sa na plachetnici som nespomenul. Ako mnohí viete, plachetnice majú kýl. Kýl je taký dlhý výčnelok z trupu lode, smerujúci nadol, ktorý má za úlohu zabrániť prekoteniu lode, ak sa kvôli vetru začne príliš nakláňať. Vedľajší efekt je, že má loď väčší ponor a tak nás nemôže doviezť až na breh. Na to slúžil malý čln, ktorý sme celý čas vozili na palube. Keď sme chceli ísť na breh, bolo treba uvoľniť čln, dať ho na vodu, naložiť doň lyže, preplaviť ich na breh, vrátiť sa na loď, nalodiť časť posádky, odviezť ich na breh a ešte raz sa otočiť po zvyšok výpravy. Carlos nás ale všetkých vždy ochotne povozil. Túru začínajúcu v prístave bez potreby tejto operácie sme mali za celý čas iba jednu. Znamenalo to ale, že sme chodili na miesta, kam nie je až také jednoduché dostať sa.
Ak by ste zvažovali cestu do týchto končín, ale loď sa vám nepozdáva, určite nezúfajte. Medzi ostrovmi a polostrovmi je tu vybudovaná sieť mostov, tunelov a trajektov, takže na mnohé miesta sa dá bez problémov dostať aj bez vlastnej lode. Len tých miest asi nenavštívite toľko. Na druhú stranu, aj na menšom území sa dá zažiť množstvo nezabudnuteľných túr.
LYŽOVAČKA
Miro mal pripravených množstvo vyhliadnutých miest, kam sme mohli ísť. Z tých potom operatívne vyberal podľa snehových podmienok, počasia a celkového vývoja nášho výletu. Nakoniec sa nám to vyvinulo tak, že sme každý deň lyžovali na inom ostrove. Na pevninskej časti sme neboli ani raz. To bola asi jedna z najväčších predností tohto výletu. Flexibilita pri výbere túr, ktorú nám loď ponúkala, bola výnimočná. Na väčšinu miest, kde sme boli, sa dalo dostať aj autom alebo trajektom. Bez lode by to bolo však oveľa zdĺhavejšie a komplikovanejšie. A aj z toho dôvodu to asi neboli tie najvyhľadávanejšie túry v okolí. Keby sa k nim dalo ľahšie dostať, určite by sme na nich stretli oveľa viac ľudí.
Túry, ktoré sme spolu absolvovali, nepatrili medzi najnáročnejšie, ani najstrmšie. Celodenné prevýšenie sme mali maximálne 1200 metrov a sklony sa pohybovali okolo 35 stupňov. Vzhľadom na to, že sme absolvovali túry 6 dní po sebe, nám to ale až tak neprekážalo.
Počasie sme mali všelijaké, ale celkovo veľmi dobré. Na pokročilý apríl nám nepršalo ani raz. Prvý deň sme mali chvíľu sneženie, chvíľu slnko a chvíľu oblaky. Nasledovali ale dva krásne slnečné dni. Potom prišiel föhn a výrazne sa oteplilo. Našťastie bolo všade dosť snehu a tak sme sa stále mali kde lyžovať. Navyše, s Mirovými vedomosťami o snehu sme mali zakaždým túru s najlepšími podmienkami v okolí. Po oteplení sme už nemali toľko slniečka a pribudlo aj vetra, stále to ale nebolo nič, čo by nám bránilo v krásnych túrach.
Tak, ako sa menilo počasie, sa nám menil aj sneh. Prvý deň sme mali dokonca niečo prirovnateľné k prašanu. Dobrý hlboký sneh, no radosť sa voziť. Ďalšie dni sme mali aj mäkký sneh, aj tvrdé pasáže, aj firny a v nízkych polohách tesne nad morom bola aj kaša. Vždy sme si ale našli miesta, kde sme si zjazdy užili.
Aj keď miestne kopce nedosahujú nejaké závratné výšky (najvyššie majú len niečo málo cez 1400 metrov), treba si uvedomiť, že sa na ne treba dostať priamo od mora. Ich charakter je úplne iný, ako majú naše tisícštyristovky. Slovenský filmár Rasťo Hatiar ich vraj prirovnal k Tatrám ponoreným do vody a ja s týmto prirovnaním úplne súhlasím. Priamo z mora sa týčili ostré skaly, vysoké steny, špicaté rebrá a hrebene. Medzi nimi sa nachádzajú dokonca nemalé ľadovce, aké sú v Alpách niekde nad 3000 m n.m.. A medzi nimi je krásne tmavomodré more. Bolo zaujímavé sledovať, ako sme začali stúpať po nevýraznom oblom kopčeku a po pol kilometri sme sa prehupli cez horizont do skutočnej vysokohorskej krajiny.
Asi najkrajšia túra bola na ostrove Arnøya. Po prvých pár sto metroch, keď sme sa dostávali do údolia, ktorým sme sa mali dostať na náš vrchol, sme v diaľke zbadali niečo zvláštne. Akoby sa presúvalo mravenisko. Zahľadeli sme sa lepšie a zistili sme, že to je miestne stádo sobov, ktoré muselo mať niekoľko stoviek kusov. Natrafili sme aj na pár zabudnutých jedincov, len niekoľko metrov od nás. Po chvíli sa od stáda vzdialeného asi 500 metrov vyvalili dva snežné skútre a namierili si to rovno k nám. Vykľuli sa z nich traja starší páni, jeden z nich bol majiteľ stáda a zvyšní dvaja asi jeho kamaráti. No typickí pastieri. Okrem sobov sme potom boli v širokom okolí len my. Pre silný vietor vo väčších výškach sme sa na vrchol nedostali, predvrchol, na ktorý sme vystúpili však tiež ponúkal spektakulárne výhľady na široké okolie.
BONUS
Väčšina výpravy sa v sobotu rozlúčila s Nórskom a vydali sa naspäť domov. S Maťom sme si ale povedali, že je škoda ísť v sobotu domov, keď v pondelok je Prvý máj – štátny sviatok. Rozhodli sme sa teda ostať až do utorka. Sobota bola pre nás tranzitný a zároveň oddychový deň. Tranzitný preto, lebo na lodi sme už ostať nemohli. Našli sme si preto ubytovanie v malej chatke na Lyngenskom polostrove, asi hodinu od Tromsø, kam sme sa presunuli požičaným autom. Oddychový mal byť preto, lebo sme nelyžovali. Normálni ľudia by asi relaxovali, prechádzali sa po meste, pili kávičku a podobne. My sme to robili tiež, ale pridali sme si k tomu aj lezenie v miestnej lezeckej hale.
Z ubytovania v dedine Svensby sme mali vyhliadnuté dve túry, na Mirove odporúčania. Keďže slnko zapadalo niekedy o jedenástej večer, prvý deň sme sa neponáhľali a vyrazili sme asi o dvanástej na obed. Našim cieľom bol vrchol Storgalten, ktorý podľa množstva ľudí patril medzi miestne klasiky. Bohužiaľ, bola to cena za pohodlnú dostupnosť túry. Našťastie, väčšina ľudí zjazdovala po výstupovej trase a tak sme mohli lyžovať nepopísaným žliabkom, ktorý nám ukázal jeden miestny lyžiar.
Druhá túra, rovnako populárna, nás zasa zaviedla na ľadovec Strupbreen a vrchol Tafeltinden. Túra bola jednoznačne najdlhšia, akú sme za celý pobyt mali. Našli sme tu však aj ten najlepší sneh z celého výletu. Jedna pasáž bola taká dobrá, že sme si ju skrátka museli dať dvakrát.
Táto túra bola teda dokonalou bodkou za vydareným dobrodružstvom a nepokazila nám ju ani záverečná pasáž nabetón zmrznutej a hrboľatej doliny. Ďalší deň nás čakala už len (našťastie) bezproblémová cesta do Bratislavy.
