V januári 2024 sme sa s Maťom a Adamom vybrali do Nepálu. Tento článok píšem s odstupom času a tak už nebudem zachádzať do najväčších detailov. Jednak si to už nepamätám a aj tak by vás to nebavilo… Verím ale, že viac ako moje slová povedia moje fotografie.
Po pristátí v Kathmandu sme v meste strávili len jedno poobedie a jednu noc. Hneď na ďalší deň sme totiž odlietali maličkým lietadlom do Lukly. Lukla je letisko zasadené v horách vo výške vyše 2 800 m n. m. Jeho kratučká pristávacia plocha je dokonca v svahu. Kvôli komplikovanej polohe uprostred hôr sa zaraďuje v rebríčkoch najnebezpečnejších letísk na svete na popredných priečkach. Kvôli častým nehodám však výrazne sprísnili požiadavky na počasie potrebné na odlet a tak je síce menšia šanca, že vaše lietadlo poletí, ale menšia šanca, že spadne.
Po pristátí nás čakal prechod dedinkou, vybavenie permitov a naše dvojtýždňové dobrodružstvo sa mohlo začať. Vybrali sme si trek s názvom Three passes hike (cez tri sedlá) v národnom parku Sagarmatha. Trek patrí medzi tie najpopulárnejšie v Himalájach, ale vzhľadom na to, že sme sa vybrali mimo hlavnej sezóny (tá je na jeseň), stretávali sme len minimum turistov. Na niektorých ubytovniach, kde je vraj počas sezóny problém si vôbec uchytiť miesto, sme boli sami.
Trekovať v januári možno znie strašidelne, ale bolo to nakoniec veľmi fajn. Aj napriek tomu, že sme sa bežne pohybovali v nadmorskej výške okolo 4 000 m n.m., v slnkom zaliatych dolinách bolo príjemne, pocitovo okolo 10 stupňov. Väčšinou sme šli len v mikinách. Zima bola najmä v noci, kedy vonku klesala pod -20°C a mrzlo aj vnútri v izbách. Teplý spacák bol povinný.
Prvý deň sme sa dostali až do známeho mestečka Namche Bazar. Je to určite najväčšie mestečko/dedina v regióne, s mnohými hotelmi, reštauráciami, obchodmi, ale aj s múzeami a školou. Tam sme strávili dve noci kvôli aklimatizácii.
Cesta do prvého sedla nám potom trvala ďalších 5 dní. Stúpali sme pomaly, aby sme sa vyhli výškovej chorobe. Držali sme sa pravidla, že by sme nemali spať viac než o 500 metrov vyššie ako predchádzajúcu noc. Po celú dobu nás okrem potulných psov sprevádzala aj úchvatná hora Ama Dablam. Veď posúďte sami.
Deň pred prvým sedlom sme si dali aklimatizačný deň v dedinke Chukhung. V rámci aklimatizácie sme vyšli na vrchol Chukhung Ri vysoký 5 546 m n.m. Keď sa k nám na začiatku výstupu pridal miestny pes, rozmýšľali sme, kam to s nami až potiahne. No a čuduj sa svete, nakoniec s nami vyšiel až na úplný vrchol. Usúdili sme, že to musí byť reinkarnovaný poľský horolezec Jerzy Kukuczka, ktorý zahynul na Lhotse – osemtisícovke týčiacej sa nad nami. Psíka sme preto pomenovali Jurek.
Jurek nás sprevádzal aj ďalší deň, do spomínaného prvého z troch sediel, ktoré nás čakali. Asi na neho predchádzajúci deň zapôsobil, keďže si priviedol aj kamošku Wandu (asi Rutkiewicz). Cesta cez sedlo bola náročná. Z odstupom času sme tento deň zhodnotili ako najnáročnejší.
Po tomto dni nás čakal highlight pre mnohých – Everest Base Camp. Vrchol everestu sme videli už kúsok za Namche, ale až teraz sme boli tak blízko najvyššej hory sveta. Najkrajší výhľad sa nám však naskytol až nasledujúci deň z kopca Kala Pathar, ktorý bol zároveň aj naším najvyšším bodom našej trasy (5 654 m n. m.).
Po tomto zážitku nás čakali ešte dve vysoké sedlá, pár dediniek a ohromné množstvo nádherných výhľadov. Po 12 dňoch sme sa síce unavení, ale šťastní opäť vrátili do Namche, odkiaľ sme zišli do Lukly na lietadlo do Kathmandu.
V Kathmandu sme potom strávili ešte tri dni plné spoznávania kultúry, miestnych pamiatok, ľudí, opíc a cable managementu.
Výlet to bol úžasný. Videli sme veci, ktoré sme dovtedy nevideli, zažili sme veci, ktoré sme dovtedy nezažili. Ďakujem chalanom, že sa podujali ísť na tento výlet so mnou. Myslím, že budeme mať na čo spomínať až do smrti.
Keď sa ma raz Maťo opýtal, či by som nechcel ísť na Ski&Sail trip do Nórska, neváhal som ani chvíľu a po týždni rozhodovania som mu dal jednoznačnú odpoveď, že by som možno teda aj šiel. Ísť lyžovať do Nórska bolo na mojom zozname už dlho. Keď som bol v Nórsku na erasme, povedal som si, že sa tam rozhodne musím ešte pár krát vrátiť. Liezť, turistikovať, lyžovať a sledovať polárnu žiaru. Bola to teda super príležitosť načať tento nórsky zoznam.
Maťo ma zavolal
na výlet organizovaný horským vodcom Mirom Peťom. Miro je jeden
z najskúsenejších lyžiarov vo voľnom teréne na Slovensku a má
nekonečné vedomosti o snehu, lavínovej problematike a čítaní terénu.
Niekoho lepšieho by sme na výpravu asi len ťažko hľadali. Maťo bol s Mirom
na výlete v Nórsku už minulý rok a tak ho Miro zavolal opäť
s otázkou, či nechce zobrať aj niekoho ďalšieho.
Kapacita výjazdu
bola 6 účastníkov plus Miro. Okrem nás s Maťom sme sa pozbierali
z celého Slovenska. Ľubo z Bystrice, Laco zo Žiliny a Andrea
s Jarom z Košíc. S Maťom sme boli najmladší, ostatní už mali
decká.
No a čo nás
čakalo? Šesť dní lyžovačky po severe Nórska v okolí Lyngenského
polostrova. Presúvať sme sa mali plachetnicou s kapitánom a kuchárom
v jednej osobe, ktorého zabezpečovala agentúra, od ktorej sme mali
požičanú loď. Loď nám mala slúžiť nielen ako dopravný prostriedok, ale aj ako
stravovacie a ubytovacie zariadenie.
CESTA
Keďže sme boli z rôznych kútov Slovenska, nešli sme všetci spolu. S Maťom, Mirom a Lacom sme odlietali z Viedne, ostatní z Budapešti. Stretnúť sme sa mali na letisku v Helsinkách, odkiaľ sme mali ísť ďalej už spolu do Tromsø. Cesta z Viedne bola v podstate bezproblémová, až na nepochopiteľné peripetie s plynovými kartušami v lavínových batohoch. Všetko sme riadne nahlásili leteckej spoločnosti, ale Viedenské letisko má očividne svoje vlastné pravidlá (teda asi nemá, lebo všetci sa tvárili, že lavínové batohy vidia prvý krát v živote a teda tie pravidlá vymýšľali za pochodu) a tak sme behali z jedného konca letiska na druhé, prechádzali kontrolami, zháňali papiere a pečiatky, aby sme nakoniec len tak tak stihli lietadlo.
V Helsinkách
sme sa ale dozvedeli, že zvyšok osadenstva cestujúci z Budapešti na tom
boli oveľa horšie. Tesne pred tým, ako mali nastúpiť do lietadla, im zrušili
let. Ísť mali až ďalším, ktorým ale nestíhali let z Helsínk do Tromsø,
a ten chodí len raz za deň. Bolo teda jasné, že prvý deň s nami už
lyžovať nebudú.
Nakoniec
s nami nelyžovali ani druhý deň, keďže kvôli komplikáciám na letisku v
Helsinkách nestihli ani let do Tromsø na druhý deň. Zo Slovenska sme vyrážali
v sobotu ráno, no im sa podarilo dôjsť až v pondelok poobede.
Z letiska si vzali taxík a dohnali nás až po druhej lyžovačke.
Pre prehľad prikladám aj obrázok mapy, kade sme sa plavili, kde sme kotvili a kde sme lyžovali.
Červené čiary vyznačujú približnú trasu plavby, modré bodky vyznačujú približné miesta kotvenia, červené šípky vyznačujú vrcholy dosiahnuté počas prvej časti výletu (vrchol Arnøya sme nedosiahli, dosiahli sme len predvrchol a na ostrove Kågen sme sa dostali len do sedla hlbšie pod vrcholom), žltá bodka vyznačuje miesto ubytovania v druhej časti výletu a oranžové šípky označujú vrcholy druhej časti výletu
CARLOS
Carlos bol náš kapitán. Bol to Bask, ale jeho materinským jazykom bola španielčina. My sme sa s ním rozprávali po anglicky. Ako správny kapitán, nemal núdzu o príbehy, ktoré nám počas plavby mohol rozprávať. Preplavil sa z Európy do Karibiku na vlastnej loďke, ktorú mu neskôr v prístave zničil hurikán. Preplavil Indický aj Tichý oceán, na bicykli prešiel z Vietnamu do Nepálu, peši prešiel z Ríma do Baskitska, robil nosiča v Patagónii, v lyžiarskom stredisku… No zažil toho skutočne veľa.
Navyše nám dobre
varil (keď teda stíhal a nemusel kormidlovať) a staral sa o náš
komfort a bezpečie na lodi. Dbal na to aby sme nosili vesty a aby sme
nevypadli z lode 😀
Carlos nebol
najusmievavejší človek na svete, ale keď sme posledný deň rozvinuli plachty
v takmer 30-uzlovom vetre, loď sa naklonila a začala skákať na
vlnách, jeho vnútorný úsmev a radosť miestami prenikali na povrch.
LOĎ
Našim domovom na vlnách bola 47 stôp (14 metrov) dlhá plachetnica Arctic light spoločnosti Boreal yachting. Loď mala 5 kajút s desiatimi lôžkami, štyri kúpeľne a jedáleň s kuchyňou. Celkom luxus, poviete si. Teda ja som si to hovoril, keďže som nikdy pred tým na podobnej lodi nebol. Kto ale na podobnej lodi bol, asi už sa v duchu pochechtáva. Na lodi skutočne nebolo miesta na zvyš. Postele boli tak akurát na človeka, úložný priestor bol veľmi vzácny a miesto na sušenie vecí skoro žiadne. Ako sušiareň sme obetovali jednu z kúpeľní, plus sme natiahli jednu šnúru v jedálni, cez ktorú sme si prehadzovali pásy a iné veci. No a pod kúpeľňou na lodi si určite nepredstavujte nič podobné s tým, čo máte doma. Kúpeľňa na lodi je veľká asi ako toaleta v lietadle. Je to jeden záchodík, asi 40x40cm priestoru na nohy, a malé umývadlo s vyťahovacou sprchovacou ružicou. Sú to teda celkom bojové podmienky. Ale nebojte sa, nebolo to nič, čo by sa nedalo zvládnuť ten jeden týždeň.
Zaujímavosťou bola ešte rúra so šporákom, ktorý sa dal uvoľniť, aby sa v prípade vĺn hojdal a aby sa tak nevyliali veci, ktoré varíte.
Kotvili sme
najčastejšie v prístavoch. Na kotve sme nocovali iba raz, hneď druhý deň.
Prístav poskytoval pohodlie elektriny (a teda teplej vody), dočerpania vody
a niekedy aj paliva. V jednom prístave bola dokonca sauna, ktorú sme
si nenechali ujsť.
Čo sa plavby týka, tú sme väčšinou absolvovali so zapnutým motorom. Vetra a vĺn bolo málo. Predposledný deň sme prvýkrát rozvinuli plachty, ale po chvíli sme ich opäť stiahli lebo to nemalo zmysel.
Keď tu zrazu,
posledný deň ráno som sa zobudil na to, že nejak nadskakujem na posteli
a kotúľam sa na jednu stranu. Bolo síce asi pol piatej ráno, ale vedel
som, že spať sa už asi nebude dať. Obliekol som sa, vyšiel som na palubu a potvrdilo
sa, čo som čakal. Plachty boli hore a my sme rezali morskú hladinu ako
harpúna vystrelená samotným Poseidonom. Teda nebolo to až tak rýchlo ale pre
človeka, ktorý zažíval niečo také po prvýkrát to bolo celkom dych berúce.
Pocitovo sme sa nakláňali tak o 45° (možno v skutočnosti o čosi málo menej), čo dobrodružstvu ešte viac
pridávalo na intenzite. Slnko už síce bolo dlho na oblohe, ale stále malo
príjemnú žlto oranžovú farbu včasného rána. Jednoducho krásne chvíle. Nakoniec
to bola ale len ochutnávka toho, čo malo prísť poobede. V ten deň nám na
túre celý čas fučalo a verili sme, že vietor nepoľaví ani potom, čo sa
vrátime na loď. Nádej sme nestrácali ani po túre, keď sme mali kvôli vetru
skoro problém doplaviť sa malým člnom na loď. No a ešte väčší problém bolo
v takom vetre zdvihnúť kotvu. Našťastie sme mali šikovného kapitána
a ten mal dvoch šikovných pomocníkov (nebudem nás s Maťom menovať),
takže sa nám to po pár minútach boja podarilo. Odmenou nám bola najlepšia
hodina jazdy za celý týždeň. Vietor fúkal tým správnym smerom, rýchlosťou asi
30 uzlov. To nám dovolilo ísť rýchlosťou viac než 8 uzlov a ak náhodou
neviete, koľko to je, tak je to dosť rýchlo. Cítili sme sa ako praví námorníci!
Ešte jednu súčasť plavenia sa na plachetnici som nespomenul. Ako mnohí viete, plachetnice majú kýl. Kýl je taký dlhý výčnelok z trupu lode, smerujúci nadol, ktorý má za úlohu zabrániť prekoteniu lode, ak sa kvôli vetru začne príliš nakláňať. Vedľajší efekt je, že má loď väčší ponor a tak nás nemôže doviezť až na breh. Na to slúžil malý čln, ktorý sme celý čas vozili na palube. Keď sme chceli ísť na breh, bolo treba uvoľniť čln, dať ho na vodu, naložiť doň lyže, preplaviť ich na breh, vrátiť sa na loď, nalodiť časť posádky, odviezť ich na breh a ešte raz sa otočiť po zvyšok výpravy. Carlos nás ale všetkých vždy ochotne povozil. Túru začínajúcu v prístave bez potreby tejto operácie sme mali za celý čas iba jednu. Znamenalo to ale, že sme chodili na miesta, kam nie je až také jednoduché dostať sa.
Ak by ste zvažovali cestu do týchto končín, ale loď sa vám nepozdáva,
určite nezúfajte. Medzi ostrovmi a polostrovmi je tu vybudovaná sieť
mostov, tunelov a trajektov, takže na mnohé miesta sa dá bez problémov
dostať aj bez vlastnej lode. Len tých miest asi nenavštívite toľko. Na druhú
stranu, aj na menšom území sa dá zažiť množstvo nezabudnuteľných túr.
LYŽOVAČKA
Miro mal pripravených
množstvo vyhliadnutých miest, kam sme mohli ísť. Z tých potom operatívne
vyberal podľa snehových podmienok, počasia a celkového vývoja nášho
výletu. Nakoniec sa nám to vyvinulo tak, že sme každý deň lyžovali na inom
ostrove. Na pevninskej časti sme neboli ani raz. To bola asi jedna
z najväčších predností tohto výletu. Flexibilita pri výbere túr, ktorú nám
loď ponúkala, bola výnimočná. Na väčšinu miest, kde sme boli, sa dalo dostať aj
autom alebo trajektom. Bez lode by to bolo však oveľa zdĺhavejšie
a komplikovanejšie. A aj z toho dôvodu to asi neboli tie najvyhľadávanejšie
túry v okolí. Keby sa k nim dalo ľahšie dostať, určite by sme na nich
stretli oveľa viac ľudí.
Túry, ktoré sme
spolu absolvovali, nepatrili medzi najnáročnejšie, ani najstrmšie. Celodenné
prevýšenie sme mali maximálne 1200 metrov a sklony sa pohybovali okolo 35
stupňov. Vzhľadom na to, že sme absolvovali túry 6 dní po sebe, nám to ale až
tak neprekážalo.
Počasie sme mali
všelijaké, ale celkovo veľmi dobré. Na pokročilý apríl nám nepršalo ani raz. Prvý
deň sme mali chvíľu sneženie, chvíľu slnko a chvíľu oblaky. Nasledovali
ale dva krásne slnečné dni. Potom prišiel föhn a výrazne sa oteplilo.
Našťastie bolo všade dosť snehu a tak sme sa stále mali kde lyžovať.
Navyše, s Mirovými vedomosťami o snehu sme mali zakaždým túru
s najlepšími podmienkami v okolí. Po oteplení sme už nemali toľko
slniečka a pribudlo aj vetra, stále to ale nebolo nič, čo by nám bránilo
v krásnych túrach.
Tak, ako sa
menilo počasie, sa nám menil aj sneh. Prvý deň sme mali dokonca niečo
prirovnateľné k prašanu. Dobrý hlboký sneh, no radosť sa voziť. Ďalšie dni
sme mali aj mäkký sneh, aj tvrdé pasáže, aj firny a v nízkych
polohách tesne nad morom bola aj kaša. Vždy sme si ale našli miesta, kde sme si
zjazdy užili.
Aj keď miestne
kopce nedosahujú nejaké závratné výšky (najvyššie majú len niečo málo cez 1400
metrov), treba si uvedomiť, že sa na ne treba dostať priamo od mora. Ich
charakter je úplne iný, ako majú naše tisícštyristovky. Slovenský filmár Rasťo
Hatiar ich vraj prirovnal k Tatrám ponoreným do vody a ja
s týmto prirovnaním úplne súhlasím. Priamo z mora sa týčili ostré
skaly, vysoké steny, špicaté rebrá a hrebene. Medzi nimi sa nachádzajú
dokonca nemalé ľadovce, aké sú v Alpách niekde nad 3000 m n.m..
A medzi nimi je krásne tmavomodré more. Bolo zaujímavé sledovať, ako sme
začali stúpať po nevýraznom oblom kopčeku a po pol kilometri sme sa
prehupli cez horizont do skutočnej vysokohorskej krajiny.
Asi najkrajšia
túra bola na ostrove Arnøya. Po prvých pár sto metroch, keď sme sa dostávali do
údolia, ktorým sme sa mali dostať na náš vrchol, sme v diaľke zbadali
niečo zvláštne. Akoby sa presúvalo mravenisko. Zahľadeli sme sa lepšie
a zistili sme, že to je miestne stádo sobov, ktoré muselo mať niekoľko
stoviek kusov. Natrafili sme aj na pár zabudnutých jedincov, len niekoľko
metrov od nás. Po chvíli sa od stáda vzdialeného asi 500 metrov vyvalili dva
snežné skútre a namierili si to rovno k nám. Vykľuli sa z nich
traja starší páni, jeden z nich bol majiteľ stáda a zvyšní dvaja asi
jeho kamaráti. No typickí pastieri. Okrem sobov sme potom boli v širokom
okolí len my. Pre silný vietor vo väčších výškach sme sa na vrchol nedostali,
predvrchol, na ktorý sme vystúpili však tiež ponúkal spektakulárne výhľady na
široké okolie.
BONUS
Väčšina výpravy sa v sobotu rozlúčila s Nórskom a vydali sa naspäť domov. S Maťom sme si ale povedali, že je škoda ísť v sobotu domov, keď v pondelok je Prvý máj – štátny sviatok. Rozhodli sme sa teda ostať až do utorka. Sobota bola pre nás tranzitný a zároveň oddychový deň. Tranzitný preto, lebo na lodi sme už ostať nemohli. Našli sme si preto ubytovanie v malej chatke na Lyngenskom polostrove, asi hodinu od Tromsø, kam sme sa presunuli požičaným autom. Oddychový mal byť preto, lebo sme nelyžovali. Normálni ľudia by asi relaxovali, prechádzali sa po meste, pili kávičku a podobne. My sme to robili tiež, ale pridali sme si k tomu aj lezenie v miestnej lezeckej hale.
Z ubytovania
v dedine Svensby sme mali vyhliadnuté dve túry, na Mirove odporúčania.
Keďže slnko zapadalo niekedy o jedenástej večer, prvý deň sme sa
neponáhľali a vyrazili sme asi o dvanástej na obed. Našim cieľom bol
vrchol Storgalten, ktorý podľa množstva ľudí patril medzi miestne klasiky.
Bohužiaľ, bola to cena za pohodlnú dostupnosť túry. Našťastie, väčšina ľudí
zjazdovala po výstupovej trase a tak sme mohli lyžovať nepopísaným
žliabkom, ktorý nám ukázal jeden miestny lyžiar.
Druhá túra,
rovnako populárna, nás zasa zaviedla na ľadovec Strupbreen a vrchol
Tafeltinden. Túra bola jednoznačne najdlhšia, akú sme za celý pobyt mali. Našli
sme tu však aj ten najlepší sneh z celého výletu. Jedna pasáž bola taká
dobrá, že sme si ju skrátka museli dať dvakrát.
Táto túra bola teda
dokonalou bodkou za vydareným dobrodružstvom a nepokazila nám ju ani
záverečná pasáž nabetón zmrznutej a hrboľatej doliny. Ďalší deň nás čakala
už len (našťastie) bezproblémová cesta do Bratislavy.
Lyžovanie v
Alpách je krásne, ale v jednom ohľade veľmi ťažké. Alpy sú také veľké, že si
človek nevie vybrať, kam pôjde.
Našťastie nás tohto problému zbavila naša kamarátka Lili. Pichla prstom do mapy
a vybrala tirolské Alpy.
Haute route je
typ viacdennej vysokohorskej túry (pešej alebo lyžiarskej), ktorá spravidla
vedie okolo chát, na ktorých športovci spia. Pôvodná Haute route vedie zo
Chamonix do Zermattu, teda prepája Mont Blanc a Matterhorn. Myšlienka sa
ale rozšírila a haute route máme dokonca aj v Tatrách. Tá Ötztalerská
nám zabrala 5 dní a našlapali sme na nej vyše 60km.
Do mestečka Vent, kde naša púť začínala aj končila, sme sa dostali po ôsmich hodinách cestovania z Bratislavy. Keď sme nadránom dorazili, chvíľu sme dospávali ťažkú cestu, dali sme si kávičku v miestnom hoteli a prichystali sme sa na cestu. Čakalo nás 12km do mierneho kopca, dlhým údolím. Slniečko neskutočne vypekalo, kvôli čomu sa spúšťali samovoľné lavínky a splazy. Celé údolie nimi bolo posiate, dokonca sme sami boli svedkami spustenia niekoľkých z nich. Na Martin-Busch-Hütte, chate, cez ktorú sme prechádzali, ukazovalo na slnku 18 stupňov.
Našim prvým miestom na spanie bola Similaun Hütte vo výške 3.019 m n.m. Chata ma očarila svojím nezameniteľným panoramatickým výhľadom z jedálne. Myslím, že vďaka tomu to bola najkrajšia jedáleň spomedzi všetkých chát, na ktorých som bol. Podobne ma očarila aj farba môjho krku, ktorý som si zabudol natrieť opaľovacím krémom a ktorý teraz pripomínal vareného raka.
Druhý deň sme mali v pláne vrch Similaun (3.606 m n.m.) a potom prechod na ďalšiu chatu – Schutzhaus Schöne Aussicht (2.845 m n.m.). Po skorých raňajkách sme sa vydali na cestu. Počasie bolo opäť krásne, slnko a slabý vetrík, našej ceste teda nič nebránilo. Na Similaun vedie bezproblémová cesta, skoro celá na lyžiach, len posledných 10-15 minút treba vyzuť lyže a obuť mačky. Na vrchole sa nám ponúkli krásne panorámy a výhľad na široké okolie.
Po zdolaní
vrcholu sme zlyžovali k chate, kde sme dobalili veci, ktoré sme na chate
nechali a pokračovali sme smerom k ďalšiemu nocľahu. Cestou sme išli
aj okolo náleziska Ötziho, muža, ktorý tam zamrzol pred viac ako 5000 rokmi. Štandardne
vedie trasa cez vrch Finailspitze (3.514 m n.m.), ten sme ale obišli. Po
zlyžovaní vyfúkaného ľadovca a obchádzaní ľadových zrázov sme sa dostali
na dno doliny pod lyžiarskym strediskom Bella Vista, v ktorom bola aj naša
chata.
Pre situáciu
týkajúcu sa koronavírusu bolo stredisko uzavreté. Bolo zvláštne prechádzať sa
po mieste, na ktorom by za normálnych okolností boli davy lyžiarov. Teraz sme
tam boli sami. Až na chate bolo niekoľko ďalších ľudí so zámermi podobnými
tým našim. Schöne Aussicht bola najluxusnejšia, ale aj najdrahšia chata nášho
výletu. Môžete tu počítať so super sprchou, ba dokonca aj so saunou.
Tretí deň už bolo trochu chladnejšie, aj vietor viac pofukoval. Deň začal výstupom po zjazdovke do sedla Eggjoch, odkiaľ sme zlyžovali až na obrovský ľadovec Hintereisferner. Odtiaľ štandardne vedie cesta na Weisskugel (3.738 m n.m.) – tretí najvyšší vrch Rakúska a druhý najvyšší vrch Tirolska. Pre náročnosť ďalších dní sme sa rozhodli tento výšlap opäť vynechať. Namiesto toho sme sa usadili na ľadovci a vychutnali si slniečko, ktoré opäť vyšlo a držalo sa nás až do konca dňa. Cesta z Weisskugelu vedie tým istým ľadovcom, asi 10km zjazdom, z ktorého sme si my užili zhruba 7km. Užili možno nie je úplne správne slovo, nakoľko kondícia snehu nebola veľmi priaznivá. Pod krustou bol mäkký sneh, takže sa lyže preborili a cez vrchnú škrupinu sa nedalo zatáčať. Vznikali tak smiešne pády a veľa srandy.
Na chatu Hochjoch Hospitz (2.413 m n.m.) sme dorazili už krátko poobede. Tento skorý príchod nám okrem oddychu slúžil ešte na jednu vec. Počas nášho pobytu sa situácia doma na Slovensku zásadne menila. Zistili sme, že po návrate zo zahraničia musí každý ostať povinne 2 týždne v karanténe. Čas sme teda využívali na zariadenie sa po návrate domov. Debaty o situácii sprevádzali celý výlet.
Štvrtý deň bol jediný, kedy sme sa nemuseli oblievať opaľovacím krémom. Od rána pekne snežilo, bolo zamračené, jemne pofukovalo, podľa mňa ideálne počasie na skitouring. Hneď od chaty sme začali stúpať. Na jednom nepríjemnejšom ľadovom traverze sme museli použiť haršajzne alebo mačky. Cesta viedla ľadovcom Kesselwandferner. Tam sme niekedy pre sneh a oblaky videli len seba a bielo. Bolo to čarovné.
Dostali sme sa do sedla pod Fluchtkoglom, ktorý je ďalším vrcholom haute route. Pre hustú hmlu ale jeho návšteva nemala význam. Zo sedla sa lyžuje až k chate. Podmienky boli skvelé, na tvrdom podklade bolo pár centimetrov krásneho prašanu. Pre slabú viditeľnosť sme si však prášenie neužili. Nevedeli sme poriadne, ktorým smerom máme ísť, ktorým smerom skutočne ideme, či ideme dole, hore, a či vôbec ideme. Bolo to skôr slepecké blúdenie a smer sme držali len vďaka mapám v mobile a GPS. Poslednú noc sme strávili na Vernagthütte (2.755 m n.m.).
Záverečný deň našej výpravy viedol cez druhý najvyšší vrch Rakúska – Wildspitze (3.768 m n.m.) a bolo to veľkolepé vyvrcholenie tohto dobrodružstva. Vstali sme už o šiestej, naraňajkovali sa a opäť slnečným, aj keď chladným počasím sme sa dali na cestu. Naše kroky znovu viedli ľadovcom, potom do sedla a zas ľadovcom až niekoľko desiatok výškových metrov pod Wildspitze. Tam sme nechali lyže, obuli mačky, a v silnom vetre sme kráčali až na vrchol.
Posledných pár metrov sa už s paličkami ísť nedalo, preto sme ich odložili pod kameň a ďalej bolo treba zľahka liezť. Bol som sklamaný arogantnosťou horských vodcov, ktorí na takéto miesta vodia turistov a pri schádzaní absolútne nehľadia na ostatných, nepoprosia o priestor a nepoďakujú, keď im niekto uhne. Znepokojili ma aj ľudia, ktorí išli na vrchol bez mačiek. Na malé nepríjemnosti sme ale rýchlo zabudli, lebo nám ich z hlavy vytlačili výhľady z vrcholu. Viditeľnosť úžasná, hory nekonečné, čo viac si môže alpinista priať.
Po zostupe z vrcholu a krátkom zlyžovaní nás čakala technicky najnáročnejšia pasáž, kvôli ktorej sme celú cestu ťahali lano. Cesta vedie zo sedla Mitterkarjoch cez strmý žľab a je zaistená oceľovými lanami. Tie však môžu byť pod snehom, a tak sme počítali aj s možnosťou zlaňovania. Keď sme dorazili do sedla, dvojica pred nami úsek zliezala aj za pomoci lana. My sme však usúdili, že sa nám terén nezdá byť náročný a bez problémov sme ho zliezli. Väčšinu žľabu bolo dokonca spomínané oceľové lano nad snehom, takže sme sa ho mohli pridŕžať a miestami sme sa mohli aj priistiť.
Pod žľabom sme obuli lyže a čakal nás dlhočizný zjazd do opäť prázdneho lyžiarskeho strediska nad Ventom a potom lyžovačka prázdnymi zjazdovkami až do dediny vo výške 1900 m n.m. Tak ako zjazdovka, aj Vent bol už vyľudnený a pripomínal mesto duchov. Tirolsko bolo vírusom výrazne zasiahnuté, už počas nášho výletu boli niektoré doliny v karanténe. Deň po našom odchode zatvorili aj všetky horské chaty a pár dní neskôr uzavreli aj celé Tirolsko. Mali sme teda veľké šťastie. Vystihli sme asi jediný týždeň, kedy boli chaty otvorené, a zároveň sme sa bezpečne dostali naspäť domov. Aj za cenu, že sme doma museli ostať celé dva týždne.
Čo sa týka
informácií o ceste, tie Lili čerpala od svojho kamaráta a horského
vodcu UIAGM Maťa Kyrca. Bez informácií a skúseností je na túto túru
určite potrebný vodca. Dôležitá je aj kompletná výbava, helma, cepín, mačky,
sedák, lano, čelovka, lavínová výbava, poistenie, odporúčam aj haršajzne.
Na chatách môže
človek rátať so skutočne bohatými raňajkami a večerou (ale neviem si
predstaviť, že by som bol vegetarián, aj keď vždy sa nás opýtali), sami si teda
musíte brať len nejaké tyčinky na deň. Čaj do termosky dostanete tiež na chate.
Jedna noc s polpenziou vyjde od 50 do 80€. Okrem jedla dostanete posteľ/matrac
a prikrývku, na dvoch chatách to bola len deka a použili sme aj
vlastnú vložku do spacáku. Na chatách sú aj sprchy, tie sú ale väčšinou
spoplatnené a osprchovanie vás vyjde na cca 3€. Pivo sa pohybuje okolo 5€
a fľaša vína okolo 25€.
Spolu sme prešli
niečo málo cez 60km (v plnej dĺžke je to ale viac ako 70km), nastúpali cez
5000m, a túru sme dali v zostave 5ks: Lili, Sima, Luki, Igi a Leto.
Iný uhol pohľadu,
ale aj kompletné informácie o trase, ubytovaní, výbave a náročnosti
nájdete v Igorovom článku.
Cestu môžete variovať podľa síl a schopností, niečo z nej vynechať, alebo si niečo pridať. Čakajú vás krásne výhľady, pekné zjazdy, ale aj ostré stúpania. Rozhodne je to ale túra, ktorú sa oplatí absolvovať.
No a ak by ste na lyžovačku preferovali skôr dostupnejšie terény, inšpirovať sa môžete v článku Kam za rodinnou lyžovačkou.
Koncom augusta som dostal príležitosť fotiť pre slovenský automobilový pretekársky tím Brutalfish. Ohlušujúci zvuk motorov, ľudia zapálení pre rýchle autá, to všetko bolo na Slovakia ringu pri Orechovej Potôni. A tu je pár obrázkov z priebehu závodu.
At the end of August, I had the opportunity to shoot for Slovak car racing team Brutalfish. The thundering sound of engines, people in love with fast cars – all of this was there at Slovakia ring near Orechová Potôň. And here are some pictures from the race.
Aj keď bol štart nášho tímu veľmi sľubný, po pár kolách auto dostalo defekt a závod pre nás skončil. Bohužiaľ, aj taký je motošport. V každom prípade to bola skvelá skúsenosť, zažiť preteky z tak bezprostrednej blízkosti a už teraz sa teším na ďalší závod!
Even though the start of our team was very promising, the car got a flat tire after a few rounds which meant the end for us. Sadly, motorsport can be like this as well. Anyways, it was a great experience to live the race from such close distance and I am looking forward to the next race!
Vonku
sa zjesenieva a tak som sa rozhodol pripomenúť si teplo a leto.
S rodinou sme prišli na formát dovolenky, ktorý sa nám veľmi osvedčil.
Rozdelili sme si výlet na aktívnu a oddychovú časť. Minule to bola
chorvátsko-slovinská dovolenka, teraz sme si to namierili na Lago di Garda
v Taliansku.
It is getting autumny, so I decided to recall the heat and summer. We have come up with a format of holidays which works perfect for our family. We divided the trip into two parts: the active and the resting part. The last time it was Croatia-Slovenia holiday, this time we aimed to Lago di Garda, Italy.
Lago di Garda je najväčšie jazero v Taliansku a nachádza sa neďaleko Verony, na okraji Dolomitov. Je lemované horami a tak je cesta po jeho okraji často schovaná v tuneli. Oblasť v jeho okolí ponúka obrovské možnosti zábavy pre športovcov aj nešportovcov. Na severe jazera je významná lezecká oblasť v okolí mesta Arco, hory sú vyhľadávané aj turistami a cyklistami, no a veľká vodná plocha zasa ponúka zábavu pre vyznávačov vodných športov.
Lago di Garda is the biggest lake in Italy, located close to Verona, at the edge of Dolomites. It is surrounded by mountains, so the road around the lake is hiding into the tunnels oftenly. The area around the lake offeres huge amusement options for both sportsmen and non-sportsmen. There is a well-known climbing area on the north side of the lake, by the town of Arco, the mountains are sought-after by hikers and cyclists, and the great water field offers fun for water sports lovers.
Pobyt nám spríjemnil apartmán v mestečku Gargnano na západnom pobreží s terasou tak veľkou, že by sa na nej dal hrať futbal. No a výhľady z nej tiež neboli na zahodenie.
What made our stay more pleasant was the apartment in the little town called Gargnano, on the west coast. It has a terrace that big, that you could play football on it. And the view wasn’t bad neither.
Strmé pobrežie ponúka krásne výhľady, ako napríklad tento z Monte Castello. Na tomto mieste boli aj významné bojové pozície počas prvej svetovej vojny.
The steep coast proposes beautiful views, like this one from Monte Castello. This place was also an important position during WW I
Navštívili sme aj mesto Sirmione na juhu jazera, v ktorom je človek prítomný už od 6. tisícročia pred našim letopočtom. Prišli sme na bicykloch, tie sme ale museli nechať pred bránami historického centra, keďže vnútri pre ne nebolo miesto.
We have also visited the Sirmione town at the south of the lake, where the first traces of human presence dates from 6th millennia BC. We came here by bikes, but we had to leave them at the old town’s gates, since there was no room for them inside.
Posledný deň aktívnej časti dovolenky sme strávili v horúcej Verone. Miestna aréna na mňa urobila obrovský dojem, história z neho priam dýchala. Mesto bolo síce preplnené turistami, aj tak sme si však jeho návštevu užili.
We spent the last day of the active part of our holiday in hot city of Verona. Local arena astonished us, it was literally glowing with history. The city was filled with tourists, but we enjoyed the visit anyway.
Od jazera sme sa presunuli na severovýchodné pobrežie Talianska, kde sme sa už naplno venovali oddychu, knižkám, jedlu a dobíjaniu bateriek 😊
After that, we moved to the north-east coast of Italy, where we have fully focused on relaxing, books, food and battery charging 😊
V apríli 2019 dostal Lukáš nápad vydať sa na Mont Blanc, najvyšší vrch Európy. A keďže to vyzeral byť dobrý nápad, musel som sa zúčastniť. Tretím členom našej trojky bol Tomáš.
In April 2019, Lukáš had an idea to go to Mont Blanc, the highest peak in Europe. And since it looked as a good idea, I had to participate. The third member of our trio was Tomáš.
Náš plán bol vyviezť sa vo štvrtok ráno lanovkou zo Chamonix na vrch Aiguille du Midi, dať si jeden aklimatizačný deň v tejto výške a pomotať sa po okolitých kopcoch, a nakoniec v sobotu zaútočiť na vrchol.
Our plan was to take the cable car from Chamonix to Aiguille du Midi on Thursday morning, have one acclimatization day in this altitude and hang around surrounding hills, and finally attack the summit on Saturday.
Hneď ako sme prišli na chatu Refuge des Cosmiques, chatárka nám oznámila, že podmienky na výstupovej ceste sú biedne, že tam nie je dosť snehu, iba tvrdý ľad. Keďže sme nemali potrebné vybavenie (a zručnosti), rozhodli sme sa zmeniť naše plány a namierili sme si to na jeden z predvrcholov Mont Blancu, Mont Blanc du Tacul (4248 m n.m.).
As soon as we came to the Refuge des Cosmiques, we were informed that the conditions on the way up are pretty poor, that there is not enough snow, only hard ice. Since we didn’t have suitable equipment (and skills), we decided to change our plans and aimed to one of the pre-peaks of Mont Blanc, Mont Blanc du Tacul (4248 m a.s.l.).
Raňajky o piatej, odchod z chaty o šiestej, krásne ranné panorámy, vychádzajúce slnko, zapadajúci mesiac a potom perfektný deň s perfektným počasím. Túra bola parádna, trochu nebezpečná kvôli ľadovcovým trhlinám, s krásnym, ľahko lezeckým finišom na vrchol.
Breakfast at five, leaving the hut at six, beautiful morning panoramas, rising sun, setting moon and then a perfect day with a perfect weather. The hike was amazing, a bit dangerous because of glacier cracks, and with a beautiful light-climbing finish to the top.
Pár minút sme si užívali výhľady, trochu pofotili, zlanili z vrcholu a utekali späť na chatu. Cestou dole niektorých z nás chytila výšková choroba, ale tá nás len trochu spomalila.
We enjoyed the view for a couple of minutes, took some pictures, repelled from the top and ran back to the hut. On our way down, the altitude sickness caught some of us, but it only slowed us down a little.
Nasadli sme na lanovku späť do Chamonix, strávili sme večer v tomto krásnom mestečku, prespali v lese pod širákom a ráno sme vyrazili na tiež krásnu cestu späť domov.
We took the cable car back to Chamonix, spend an evening in this beautiful town, slept in the woods and lifted off to as well remarkable journey back home.
Toto leto, moje posledné nepracovné, som strávil skoro celé na Slovensku. Aj napriek tomu, že som nebol na žiadnom exotickom alebo nevšednom mieste, musím povedať, že doma toho máme tiež skutočne veľa na obdivovanie. Pri mojich potulkách som so sebou samozrejme nosil aj foťák a o pár záberov by som sa s Vami rád podelil.
Leto som začal ešte pred štátnicami sólo prechodom hrebeňa Malej Fatry. Túto túru odporúčam naozaj každému, kto má rád slovenskú prírodu. Začal som pod Strečnom a cez Starý hrad, Chatu pod Suchým a Kriváne som došiel až na Chatu pod Chlebom. Po dobrej domácej hurke a pive som si neďaleko od chaty rozložil spacák a nejak som prežil noc.
Keďže dosť fučalo, nebola to zrovna zábava a okolo štvrtej – pol piatej som sa už zdvíhal zo svojho ležoviska a dával raňajky. S východom slnka som už šliapal späť na hrebeň. Musím povedať, že ranný hrebeň Malej Fatry je skutočne očarujúci. Celé pohorie patrilo len mne a pár ľuďom, ktorí spali v spacákoch na hrebeni. No a skoré vstávanie sa mi odvďačilo asi jednou z najkrajších krajiniek, aké som kedy urobil.
Ako čerstvý magister som sa vydal s mojou lezeckou parťáčkou Dadou oslavovať tituly lezením do Tatier. Jeden deň sme vyliezli na Baranie rohy a druhý sme sa prešli na Ľadové štíty. Oblaky nám cestou hrali krásne divadlo.
Na oddych od veľkých kopcov som potom navštívil aj Štiavnické vrchy, ale to len tak na skok.
Moje kroky potom viedli opäť do Tatier. Plánovaný týždeň lezenia v okolí Zeleného plesa však prekazilo počasie, ktoré okrem pár neupršaných hodín prispievalo hlavne k zvyšovaniu tržieb v bare na Brnčalke.
Pár dní po vyplavení z Tatier som im dal opäť šancu. Zrovna vrcholili perzeidy a s kamarátmi sme ich chceli ísť pofotiť. Bohužiaľ, počasie malo opäť iné plány a žiadne padajúce hviezdy sme cez oblaky nevideli. No aspoň sme cestou riadne zmokli…
Začiatkom augusta som predsa len opustil rodnú hrudu, aj keď nie tak úplne. S rodinou sme sa vybrali do Česka, konkrétne do pohoria Krkonoše. Výškovo nie sú zrovna svetoborné, ale aj tak sú krásne. Oproti tým naším majú skôr podobu náhorných plošín a v zime sú určite bežkárskym rajom.
Z Krkonôš sme si odbehli aj do Teplicko-Adršpašských skál, veru piesky tu majú krásne.
No a späť do Tatier. Tentokrát Veľká studená dolina, na fotkách v hlavných úlohách Bradavica a Prostredný hrot. Samozrejme som sa tam nebol prechádzať, ale liezť, no a tentokrát to lezenie aj skutočne vyšlo!
A na záver leta, teda druhý jesenný deň som sa vydal ešte raz do tatier. Tentokrát fotiť pre slovenskú outdoorovú značku Zajo. A myslím, že to dopadlo celkom dobre. Čo myslíte?
Ľudia cestujú za dobrodružstvom po celom svete a často zabúdajú na to, čo majú hneď za humnami 🙂
Tento článok píšem hlavne z veľkej potreby podeliť sa o krásne pocity z nových zážitkov z posledných týždňov. Začal som totiž skialpovať.
I write this post mostly because of my great need to share these beautiful feelings from new adventures from the last few weeks. I started ski mountaineering.
Už nejakú dobu som premýšľal o tom, aký úžasný musí byť tento šport, no až na konci minulého roka som si ho prvý krát vyskúšal. Lyžovať viem, kráčať tiež, tak by to asi nemal byť veľký problém, nie? Moja prvá túra bola na Ďumbier a išiel som tam s Peťom Oceľom.
I had been thinking about it for quite some time, how amazing this sport must be, but I haven’t managed to try it until the end of the last year. I can ski, I can walk, so it shouldn’t be a big deal, right? My first tour was to Ďumbier and I went there with Peter Oceľ.
Z obrázku je zrejmé, že počasie nám úplne nevyšlo. Fučalo, bola zima, hmla… No aj tak mi bolo jasné, že tento šport skrátka musím robiť! O pár týždňov neskôr som dal konečne dokopy vlastnú výbavu a už mi nič nestálo v ceste túlať sa po horách, koľko len budem chcieť. Na Ďumbier som sa ešte dva krát vrátil, ale moje kroky viedli aj do Malej Fatry, či do milovaných Tatier.
You can see on the picture that the weather wasn’t perfect. It was windy, cold, foggy… But anyways it was clear that I simply had to do this sport. A few weeks later I finally managed to gather my own equipment so nothing else stood in my way to explore the mountains as much as I wanted to. I came back to Ďumbier two more times, but my steps lead also to Malá Fatra and the beloved Tatras.
Každá jedna túra je výnimočná. Niektoré vás za skoré vstávanie odmenia východom slnka, niektoré krásnou inverziou, no a niektoré zasa vydretým čajíkom na horskej chate po mrazivej túre. A každá túra je výnimočná aj priateľmi, s ktorými tam si.
Each trek is special. Some of them will reward your early waking up with a beautiful sunrise, others with an astonishing cloud inversion, and some of them will reward your hard work in freezing weather with a hot cup of tea in a mountain cabin. And each trek is special because of friends who you go there with.
Všetky hory majú svoje čaro, ale Vysoké Tatry sú skrátka nezameniteľné.
Every mountain has its own magic, but the High Tatras are just irreplacable.
Čo dodať? Hádam len: Vidíme sa na horách!
What else can I say? Maybe just: See you in the mountains!
Minulý týždeň ma môj brat zobral do svojej školy na tavbu. Študuje totiž odbor Slévárenství na VUT v Brne, a súčasťou výuky je aj prax.
Proces prebieha tak, že sa najprv roztaví zmes kovov v indukčnej peci na teplotu asi 1500 stupňov.
Potom sa táto žeravá masa vyleje z pece do tzv. panvičky (veľkej nádoby), odkiaľ sa následne preleje do vopred pripravených foriem na odlievanie.
Ak zvýši materiál, odleje sa do nejakej zbernej nádoby, kde sa nechá vychladnúť. Zvyšky materiálu v panvičke treba dostatočne zavčasu vypáčiť, aby v nej nestuhol.
Tavba sa bohužiaľ nie úplne podarila, keďže sa prvá z troch pripravených foriem poškodila a odliatok z nej bol nepoužiteľný. Mohli sme len sledovať, ako sa nám prakticky rozteká pred očami…
Musím ale povedať, že sledovať tento proces na vlastné oči bol veľký zážitok. Vidieť ten rozpálený kov, cítiť to teplo, ktoré z neho sála… No a chlapi v tých strieborných oblekoch v kombinácii s prostredím vytvárajú dojem ako zo sci-fi filmu 😀
Kto by to bol povedal že do toho ten Peťo tak rýchlo skočí? 😀
Počas môjho polročného
pobytu v Nórsku ma zastihol nečakaný telefonát. Volal mi kamarát Peťo, že sa
bude ženiť. Najprv teda povedal, že len zháňa fotografa na kamarátovu svadbu,
ale keďže nie je veľmi dobrý herec, rýchlo som ho prekukol. No a keď povedal, o
akú parádnu svadbu pôjde, nemohol som odolať!
Bola to moja prvá svadba na ktorej som sa zúčastnil ako fotograf a druhá vôbec, pričom na tej prvej som mal asi 7 rokov 😀 Preto som mal pred svadbou mierne stresy, ale bral som to ako výzvu. No a ako sa tak pozerám na tie fotky, nedopadlo to úplne najhoršie. A tak som sa chcel o pár fotiek s Vami podeliť.
Svadba sa konala v skanzene vo Veľkom Klíži. Pekné rustikálne priestory boli doplnené o svadobčanov v ešte krajších krojoch. No skrátka nič fotogenickejšie som si skoro ani nemohol priať.
Svoje ÁNO si povedali Katka a Peťo v neďalekom kostole. Tomu predchádzala odobierka a nasledovalo pílenie dreva, rozbíjanie taniera a zametanie črepov, konzumácia soli, chleba a cukru, hostina, tanec, zábava, čepčenie, no skrátka všetko ako sa sluší a patrí.
Pre mňa to bol veľký zážitok, keďže som väčšinu z tých vecí videl po prvý krát v živote. Svadba to bola skutočne krásna novomanželia zamilovaní, hostia veselí a jedlo a pitie skvelé. Prajem Katke a Peťovi, nech im to vydrží na veky vekov a nech im malý Valér, ktorý sa čoskoro pridá do ich rodiny, prináša radosť a šťastie do každého dňa.
V Bergene som strávil nejaký ten piatok, a tak som sa rozhodol spísať pár vecí, ktoré sa tu dajú robiť:
I have spent some time in Bergen and so I decided to write down a few things which you can do there:
1. Mesto (The city)
Prvá vec, ktorú by mal každý návštevník absolvovať, je pozrieť si mesto samotné. Bergen je historicky veľmi významný. Je to bývalé hlavné mesto krajiny, ktoré tvorilo bránu medzi juhom a severom. Z toho dôvodu tu bol aj dôležitý prístav, a dodnes cez mesto prechádza veľa lodí. Centrum mesta nie je veľké a za jedno doobedie sa dá prejsť v podstate celé. Bergen ako taký je však pomerne rozľahlý, rozložený medzi miestne kopce. Dostať sa z jedného konca mesta na druhý preto môže zabrať viac ako hodinu. Tak ako v celom Nórsku, aj v tomto meste sa nachádza niekoľko tunelov. Pohybovať sa tu dá celkom pohodlne mestskou hromadnou dopravou. Ale treba si dávať pozor, všetky zastávky sú tu na znamenie.
The first thing every visitor should see is the city itself. Bergen is historically very important. It is a former capital city which served as a gate between the north and the south. It was a significant harbor as well and even now many ships pass by. The city center is not very big and you can walk through it in one morning. But Bergen itself is quite large and spread among local hills. Thanks to that it can take more than an hour to get from one side of the city to another. As in the whole of Norway, there are some tunnels in this city too. You can travel here quite comfortably by public transport. You only have to be careful – every stop is a request stop.
Lístok na autobus nie je zrovna najlacnejší, jednotná cena je 37 NOK, pričom lístok je prestupný a platí 1,5 hodiny. Pozor, ak si kúpite lístok v automate, automaticky začne platiť od času zakúpenia. Ak si kúpite lístok v autobuse, pár korún si ešte priplatíte a je to jedna z mála vecí, ktorú si nemôžete kúpiť kartou. No a ak cestujete do mesta z letiska, využite hromadnú dopravu. Trvá to síce dlhšie ako expresnými autobusmi, ale ušetríte asi 80 NOK.
The bus ticket isn’t the cheapest, the uniform price is 37 NOK and it lasts for 1,5 hours. Be careful, if you buy the ticket in the machine, it is valid from the time of purchase. If you buy the ticket from the bus driver, you will pay a few crowns more and it is one of the few things that you cannot pay by card. And if you are travelling to the city from the airport, try to use public transport. It takes a bit longer compared to the express busses, but you will save around 80 NOK.
2. Turistika (hiking)
Bergen ponúka skutočne výnimočné podmienky pre milovníkov prírody. V podstate priamo v meste sa nachádzajú hory, ktoré dosahujú výšku do 650m.n.m.. Koncom mája sa každoročne koná túra cez 7 vrcholov, počas ktorej prejdete až 35km. Kto si na takú dlhú túru netrúfa, môže sa na kopce vybrať jednotlivo, alebo si vybrať len niektoré. Dajú sa tak spraviť kratšie 2-3 hodinové túry. Na dva z nich sa dá dokonca dostať aj lanovkou.
Bergen offers truly extraordinary conditions for nature lovers. There are mountains almost directly in the city, reaching almost 650m of altitude. In the end of May, there is an annual 7 mountain hike which is 35km long. Those who don’t dare to try such hike can do the hills individually or pick just some of them. By that they can make shorter, 2-3 hours long hikes. There are also cable cars, which can take you to two of them.
Ďalšia známa túra je Viden, asi 20km dlhá trasa z Ulrikenu na Fløyen. V zime sa dá absolvovať aj na bežkách. Keď už sme pri zime, ak sú dobré podmienky, nad mestom sa nachádza niekoľko bežkárskych stôp, ktoré sú dokonca osvetlené.
Another well-known hike is Viden, an around 20km long trek from Ulriken to Fløyen. You can do it on cross-country skis during the winter. Talking about winter, if there are good conditions, there are several cross-country ski routes, which are even lit.
V meste tak môžete stretnúť ľudí s bežkami cez plece, tí sa len vyvezú lanovkou na Fløyen a môžu si užívať zimne športy v horskej atmosfére. Komu nestačia kopce v tesnej blízkosti mesta, stačí sadnúť na autobus a odviezť sa kúsok ďalej, napríklad pod vrch Gullfjellet.
You can meet people carrying their skis through the town. They just take the cable car to Fløyen where they can enjoy winter sports in a mountain atmosphere. If those hills aren’t enough for somebody, they can just take the bus and go a bit further, for example to the Gullfjellet peak.
3.Stoltzen (a iné športy / and other sports)
Ak je na vás turistika málo dynamická, je tu mnoho ďalších možností na športové vyžitie. Možno najznámejšie miesto na beh v Bergene sú schody zvané Stoltzekleiven. Je to niečo cez 800 schodov na vrchol Sandviksfjellet. Ich história siaha až do 19. storočia a súčasnú podobu im dali v roku 2011 Sherpovia z Nepálu. Každoročne sa tu konajú aj bežecké preteky do vrchu. Rekord je neuveriteľných 7 minút a 54 sekúnd. Okrem Stoltzenu je tu mnoho iných možností, kryté posilňovne, haly, plaváreň a podobne. Miestne skaly poskytujú možnosti aj pre športové lezenie.
If hiking is not dynamic enough for you, there are many other sport opportunities. Maybe the most famous place for running in Bergen is a staircase called Stoltzekleiven. It is more than 800 stairs to the Sandviksfjellet peak. Its history begins in the 19th century and its current form was given by Nepalian Sherpas in 2011. There is also an annual uphill race. The record is unbelievable: 7 minutes and 54 seconds. Besides Stoltzen, there are many different options, such as gyms, halls, swimming pool etc. Local rocks offer possibilities for rock climbing as well.
4. Rybárčenie (Fishing)
V okolí mesta, ba dokonca aj v meste samotnom je mnoho miest na rybárčenie. Na lov v mori nepotrebujete žiadne povolenie, stačí vám udica a trochu tej šikovnosti. A keď to viete, ryby naozaj berú. Ak si zvolíte miesto trochu ďalej, výlet začína už v aute, kedy prechádzate krásnou krajinou plnou skál a jazier. No a loviť sa dá aj z kajaku…
There are several fishing spots around the city and also in the city. You don’t need any license for sea fishing, you only need a fishing rod and a piece of skill. And if you know how to do it, you can catch a lot of fish. If you choose a place a bit more remote place, the trip already begins in the car, when you are driving through the beautiful country full of rocks and lakes. And you can fish also from the kayak…
5. Výlety do okolia (Trips to the surrounding countryside)
No a ak vám Bergen nestačí, dá sa použiť ako východiskový bod do okolia. Stačí si požičať auto, zapnúť navigáciu, a vydať sa na dobrodružstvo. Natrafíte tu na nespočetné množstvo vodopádov, krásne fjordy, ľadovce, tunely, mosty, jazerá, lesy, hory… Len si dobre naplánujte cestu, jazdí sa tu pomaly a tak vám 400km môže trvať aj celý deň.
If Bergen isn’t enough for you, you can use it as a starting point for trips to its neighborhood. You just need to rent a car, turn on the navigation and launch the adventure. You will hit on tons of waterfalls, beautiful fjords, glaciers, tunnels, bridges, lakes, forests, mountains… But plan your trip carefully, people drive slowly here and 400km can take you a whole day.
6. Na záver len nejaké tipy a triky (Tips and tricks)
Nebojte sa pýtať. Všetci tu vedia dobre anglicky a ochotne vám poradia. Pripravte sa na premenlivé počasie a hlavne na dážď. Nepremokavé veci sú povinnosť.
Don’t be afraid to ask. Everyone speaks English well and will help you gladly. Get ready for the changing weather and mostly for rain. Rainproof clothing is a necessity.
Pár dní sa tu dá prežiť aj lowcostovo, na tuniakoch, zemiakovom šaláte či knäckebrotoch. Nezabudnite si foťák s plnou baterkou a prázdnou pamäťovou kartou, lebo tu stačí otočiť foťák hocikam a kalendárová fotka je zaručená.
You can survive low-cost for a few days, eating tunas, potato salad or knackebrod. Don’t forget your camera with a full battery and an empty memory card, because you can turn your camera almost everywhere with a guarantee of a calendar picture.
Semester sa skončil, skúškové obdobie v plnom prúde. Ale nedá sa stále učiť, však? A tak sme si ako oddych od školy vybrali výlet na asi najznámejšie miesto v širokom okolí, Trolltungu
The semester is over, exam period is underway. But it’s impossible to study all the time, right? And so, as a break from school, we chose a trip to probably the most famous place around, the Troltunga.
Okrem Dady s nami išiel aj jej kamarát Emil. Ten z Bratislavy doniesol snežnice a paličky, ktoré sme na túre veľmi ocenili. Inšpirovaní z nášho posledného výletu na Preikestolen sme si aj teraz požičali elektromobil cez nabobil.no. Táto stránka umožňuje ľuďom požičať si auto od iných ľudí a nie z požičovne. Je to lacnejšie a nie som si istý, či vôbec požičovne elektromobily požičiavajú… No a jazda elektromobilom má niekoľko výhod. Po prvé, je to zážitok. Teda pre tých, ktorí na to nie sú zvyknutí. Auto je úplne tiché, to že je naštartované spoznáte len podľa toho, že idú ventilátory. A aj malé mestské autá sú prekvapivo silné! Po druhé, ušetríte celkom dosť peňazí. Benzín je v Nórsku dosť drahý. Za dobitie auta na 100km zaplatíte približne 6€. Ďalej, elektromobily neplatia poplatky za cesty a platia menej, alebo dokonca neplatia vôbec za trajekty, ktorým sa niekedy jednoducho nevyhnete. Bohužiaľ, má to aj svoje ALE. Treba počítať s tým, že mestské elektromobily majú dojazd len niečo okolo 100 – 150km. Takže si treba naplánovať, kde na ceste auto dobijete. Taktiež, dobíjanie niečo trvá. Nám sa viac osvedčil e-Golf, ktorý sa nabije asi za 20-30 minút. Nisanu Leaf, ktorý sme mali požičaný na Trolltungu, to trvalo trochu dlhšie (okolo 50 minút).
Besides Daniela, also her friend Emil joined us. He brought snow shoes and hiking sticks for us from Bratislava, which we really appreciated on the hike. Inspired by our last trip to Preikestolen, we rented an electric car again via nabobil.no. This web page allows you to rent a car from another person, and not from a renting company. It is cheaper, and I don’t even know if it is possible to rent an electric car from a company… And driving an electric car has several advantages. First, it is an adventure. I mean for those who are not used to it. The car is completely silent – the fact that the engine is on is only detectible by the sound of the fan. And even small city cars are surprisingly powerful! Second, you can save quite a lot of money. Fuel is really expensive in Norway. But you can pay around 6€ to recharge a car for 100km. Next, electric cars do not pay tolls and they pay less, or even nothing for ferries, which you just can’t avoid sometimes. Unfortunately, there is a BUT. You have to think of the fact that these cars have a smaller range, which is approximately 100-150km. So you have to plan in advance where are you going to charge your car. Also, recharging takes time. We liked the e-Golf more, which recharged in 20-30 minutes, while the Nissan Leaf, which we rented for Trolltunga, was a bit slower (it took around 50 minutes).
Tento výlet má na svojom zozname mnoho študentov z Bergenu. Mnohí to robia tak, že skoro ráno vyrazia a neskoro večer sa vrátia. Táto možnosť sa nám ale moc nepozdávala, keďže je to dosť náročné. Jazda trvá asi 3-4 hodiny, túra v snehu aspoň 10 a potom unavený šoférovať naspäť, no nič moc… My sme si povedali, že tam hore prespíme! Z intrákov sme vyrazili v pohodičke okolo pol desiatej a okolo pol tretej sme už šliapali hore.
This trip is on the bucket list of many students from Bergen. A lot of them are doing it by starting early in the morning and coming back late in the evening. We didn’t like this option too much as it is quite demanding. The drive there takes around 3-4 hours, the hike in the snow takes at least 10 hours, and then the drive back, tired, not nice… We decided to sleep up there! We hit the road at half past nine from our school residence in total chill and we were already on our way up to Trolltunga at half past two.
Nabalení sme boli riadne, stan, spacáky, snežnice, paličky, varič, jedlo, voda… Začiatok túry je dosť prudký, takže tam sme tento náklad celkom cítili. S pribúdajúcou nadmorskou výškou pribúdal aj sneh, takže po necelých dvoch kilometroch sme už obúvali snežnice. Po asi troch kilometroch stúpania sme sa dostali na horskú plošinu, a potom to už bolo v pohode, len jemne hore-dolu.
We have packed a lot of stuff, like a tent, sleeping bags, snow shoes, hiking sticks, camping stove, food, water… The beginning of the hike was pretty steep, so we truly felt the baggage. With the growing altitude also rose the amount of snow, so we put on our snow shoes in less than two kilometers. After three kilometers of ascending we got to a plateau, and after that, it was only slightly up-and-down.
Snehu bolo veľa, bol mokrý a ťažký. Počasie nám ale prialo, slniečko krásne hrialo a presvedčil som sa o tom, že aj v Nórsku sa dá spáliť. Turistov nebolo veľa, keďže ešte nie je hlavná sezóna. Mnohí z nich boli so sprievodcami, ktorí sa v tomto období odporúčajú. Neviem, či to náhodou bez sprievodcu nie je tak trochu zakázané. V každom prípade, my sme ho so sebou nemali… 😀
There was a lot of snow and it was wet and heavy. Luckily, the weather was in our favor, the sun was shining nicely, and I assured myself that it was possible to get sun-burned even in Norway. There were not many tourists because it was not the main season yet. Most of them were there with guides who are recommended in this season. I am not sure if it isn’t quite forbidden to do it without a guide. Anyways, we didn’t have one… 😀
Ak sa vyberiete na Trolltungu v takomto období, prosím, nepodceňte to. Je to dlhá túra (11km tam a 11 naspäť) s prevýšením 800m. Preto treba vyrážať zavčasu. Zvoľte si vhodnú obuv. Videli sme tam mnohých „turistov“ len v teniskách! Treba mať turistické topánky, nepremokavé, a ak je veľa snehu, snežnice a paličky sa zídu tiež. Ďalej, treba mať dosť vody. Počas túry totiž nie je moc miest, na ktorých sa dá voda doplniť. No a ak to všetko zvládnete, môžete si užiť nádhernú, ničím nerušenú túru.
If you want to go to Trolltunga at this time, please don’t underestimate it. It is a long trek (11 kilometers there and 11 back) with an elevation of 800m. That’s why it is worth taking off early. Choose proper shoes. We saw many “tourists” only in sneakers! You need to have water-proof hiking boots, and if there is a lot of snow, snow shoes and hiking sticks might be worth considering. Next, you need to have enough water. There are not many places to refill your bottle during the trek. If you can manage all these things, you will enjoy an amazing hike.
Cesta hore nám trvala asi šesť a pol hodiny. Bolo síce už deväť hodín, ale do západu slnka sme mali ešte celú hodinu, takže sme mali čas na fotenie a obdivovanie tej nádhery.
The way up took us around six and a half hours. It was already nine o’clock, but we still had a whole hour til’ sunset, so we had enough time to take pictures and wondering around.
Plní dojmov sme potom začali hľadať miesto na stan. Hore sme neboli sami, okrem nás tam bol jeden fotograf a skupinka asi 8 ľudí. Keď sme prechádzali okolo ich stanu, začul som nejaké známe hlasy. A skutočne, bola to partia erazmákov z našej školy 😀 Aký je ten svet malý. Našli sme si pekné miesto na stan, malé mláčky sme vyukladali plochými kameňmi.
Filled with emotions, we started to search for a spot for our tent. We weren’t alone up there, besides us was also one photographer and a group of approximately 8 people. When we were passing by their tent, I overheard some familiar voices. And really, it was a group of our friends, other Erasmus students from our school 😀 How small the world is. We found a nice place for our tent and covered small water holes with flat rocks.
Ako som spomínal, brali sme so sebou aj varič. Keď to Dada pôvodne navrhla, tak som bol dosť proti. Vláčiť varič na takú túru, komu sa to chce. Nemáme už tak dosť vecí? No ale keď sme si takí unavení dali teplú polievku a potom ešte aj palacinky, všetky moje pôvodné argumenty stratili význam…
As I already mentioned, we carried a camp stove with us. When Daniela first suggested the idea, I was against it. To haul that stove for such a hike, who wants to do that. Don’t we have enough things already? But when we were tired and cooked a warm soup and pancakes, all my original arguments were meaningless.
V noci bolo okolo nuly, ale mali sme teplé spacáky a hrubé karimatky, takže sme sa vyspali celkom príjemne. No a výhľad zo stanu nebol tiež na zahodenie…
The temperature was close to zero during the night, but we had warm sleeping bags and thick sleeping mats, so we slept pretty nicely. And the view from the tent in the morning wasn’t priceless either…
Druhý deň už počasie nebolo také krásne, ale nebolo to nič hrozné. Bolo pod mrakom, takže sme sa aspoň nespálili ešte viac. Cesta dole nám trvala zhruba 4 hodinky. Dole sme nasadli do auta a fičali sme späť do Bergenu. Ešte že sme si to dali na dva dni, lebo keby som mal ja šoférovať po takej túre, určite by som zaspal za volantom…
The weather wasn’t that beautiful the next day, but it wasn’t too bad anyways. It was cloudy, so we didn’t get sun-burned even more. The way back took us 4 hours. Finally, we got into our car and drove back to Bergen. I’m glad we split the trip up to two days, because if I had to drive after such a trek, I would have definitely fallen asleep while driving.
Trolí jazyk je celkom náročná, ale krásna túra s veľkolepým finišom. Ale pozor, v lete to tam býva vraj dosť preľudnené a na fotku na skale sa čaká niekedy aj viac ako hodinu. Ďakujem Dade a Emilovi za super výlet a Buggovi, Robovi, Fonzymu, Tobiasovi a Kačke za technickú podporu 🙂
Trolls tongue, while quite demanding, is an amazing tour with an astonishing finish. But be careful, it can get pretty crowdy in the summer, and you could sometimes wait for a picture on the rock for even more than an hour. Thanks to Daniela and Emil for a great trip and to Buggo, Robo, Fonzy, Tobias and Kačka for their technical support 🙂
Ale ako tak píšem,
mám síce slzy v očiach, ale úsmev na perách.
Prechádzam si fotky a
spomínam na spoločné chvíle. A veru, je na čo spomínať. S Kubom som spolupracoval
niekoľko rokov, ale nikdy som nepočítal, koľko vlastne. Ale nebola to jedna z
tých prác, ktoré vám napadnú, keď sa povie práca. Túto prácu by lepšie opísali
slová ako dobrodružstvo, škola, zábava…
Kubove povolanie ho zanieslo na mnohé zaujímavé miesta. Ja som rád, že som mu na mnohých z nich mohol robiť spoločnosť. Pochodili sme spolu veľa miest, v Bratislave, na Slovensku, ale aj v zahraničí. Spolu sme boli vinári, historici, alkoholici, námorníci, jaskyniari, či kuchári.
Každá “pracovná cesta” bola v skutočnosti dovolenka. Veď keď sa človek celý deň motá vo vinohrade, tak tú čarovnú atmosféru nezachytáva len na senzor fotoaparátu, ale nasáva ju celým svojím telom. A to sme nebehali len po vinohradoch. Dostali sme sa všade možne. Navštívili sme veľa kostolov a múzeí, z ktorých na nás história doslova dýchala. Prechádzali sme sa v organe v Dóme sv. Martina, jazdili sme po Tatrách (aj tam, kde sa to nemá 😉 ), sledovali delfíny na Jadrane a všade sme perfektne jedli! Ale myslím si, že Kubo bol najradšej práve vtedy, keď fotil históriu pre svojho tata.
Kubo ale nebol len kolega. Bol to hlavne priateľ. Naučil ma nesmierne veľa. Vďaka nemu sa pozerám na veci ináč. A to nehovorím len o pozeraní sa cez hľadáčik foťáku. Vďaka jeho často neštandardným ( 😀 ) postupom som zistil, že sa dajú veci robiť úplne ináč, ako by som ich robil ja. Jeho schopnosť improvizovať a vymýšľať kreatívne riešenia bola naozaj jedinečná.
Bol si skvelý kamarát a
navždy budeš v mojom srdci.
