Neviem, ako začať.
Ale ako tak píšem, mám síce slzy v očiach, ale úsmev na perách.
Prechádzam si fotky a spomínam na spoločné chvíle. A veru, je na čo spomínať. S Kubom som spolupracoval niekoľko rokov, ale nikdy som nepočítal, koľko vlastne. Ale nebola to jedna z tých prác, ktoré vám napadnú, keď sa povie práca. Túto prácu by lepšie opísali slová ako dobrodružstvo, škola, zábava…
Kubove povolanie ho zanieslo na mnohé zaujímavé miesta. Ja som rád, že som mu na mnohých z nich mohol robiť spoločnosť. Pochodili sme spolu veľa miest, v Bratislave, na Slovensku, ale aj v zahraničí. Spolu sme boli vinári, historici, alkoholici, námorníci, jaskyniari, či kuchári.
Každá “pracovná cesta” bola v skutočnosti dovolenka. Veď keď sa človek celý deň motá vo vinohrade, tak tú čarovnú atmosféru nezachytáva len na senzor fotoaparátu, ale nasáva ju celým svojím telom. A to sme nebehali len po vinohradoch. Dostali sme sa všade možne. Navštívili sme veľa kostolov a múzeí, z ktorých na nás história doslova dýchala. Prechádzali sme sa v organe v Dóme sv. Martina, jazdili sme po Tatrách (aj tam, kde sa to nemá 😉 ), sledovali delfíny na Jadrane a všade sme perfektne jedli! Ale myslím si, že Kubo bol najradšej práve vtedy, keď fotil históriu pre svojho tata.
Kubo ale nebol len kolega. Bol to hlavne priateľ. Naučil ma nesmierne veľa. Vďaka nemu sa pozerám na veci ináč. A to nehovorím len o pozeraní sa cez hľadáčik foťáku. Vďaka jeho často neštandardným ( 😀 ) postupom som zistil, že sa dajú veci robiť úplne ináč, ako by som ich robil ja. Jeho schopnosť improvizovať a vymýšľať kreatívne riešenia bola naozaj jedinečná.
Bol si skvelý kamarát a navždy budeš v mojom srdci.
A pamätaj, Ježiško ťa vidí! 😉
