Lyžovanie v Alpách je krásne, ale v jednom ohľade veľmi ťažké. Alpy sú také veľké, že si človek nevie vybrať, kam pôjde. Našťastie nás tohto problému zbavila naša kamarátka Lili. Pichla prstom do mapy a vybrala tirolské Alpy.
Haute route je typ viacdennej vysokohorskej túry (pešej alebo lyžiarskej), ktorá spravidla vedie okolo chát, na ktorých športovci spia. Pôvodná Haute route vedie zo Chamonix do Zermattu, teda prepája Mont Blanc a Matterhorn. Myšlienka sa ale rozšírila a haute route máme dokonca aj v Tatrách. Tá Ötztalerská nám zabrala 5 dní a našlapali sme na nej vyše 60km.
Do mestečka Vent, kde naša púť začínala aj končila, sme sa dostali po ôsmich hodinách cestovania z Bratislavy. Keď sme nadránom dorazili, chvíľu sme dospávali ťažkú cestu, dali sme si kávičku v miestnom hoteli a prichystali sme sa na cestu. Čakalo nás 12km do mierneho kopca, dlhým údolím. Slniečko neskutočne vypekalo, kvôli čomu sa spúšťali samovoľné lavínky a splazy. Celé údolie nimi bolo posiate, dokonca sme sami boli svedkami spustenia niekoľkých z nich. Na Martin-Busch-Hütte, chate, cez ktorú sme prechádzali, ukazovalo na slnku 18 stupňov.
Našim prvým miestom na spanie bola Similaun Hütte vo výške 3.019 m n.m. Chata ma očarila svojím nezameniteľným panoramatickým výhľadom z jedálne. Myslím, že vďaka tomu to bola najkrajšia jedáleň spomedzi všetkých chát, na ktorých som bol. Podobne ma očarila aj farba môjho krku, ktorý som si zabudol natrieť opaľovacím krémom a ktorý teraz pripomínal vareného raka.
Druhý deň sme mali v pláne vrch Similaun (3.606 m n.m.) a potom prechod na ďalšiu chatu – Schutzhaus Schöne Aussicht (2.845 m n.m.). Po skorých raňajkách sme sa vydali na cestu. Počasie bolo opäť krásne, slnko a slabý vetrík, našej ceste teda nič nebránilo. Na Similaun vedie bezproblémová cesta, skoro celá na lyžiach, len posledných 10-15 minút treba vyzuť lyže a obuť mačky. Na vrchole sa nám ponúkli krásne panorámy a výhľad na široké okolie.
Po zdolaní vrcholu sme zlyžovali k chate, kde sme dobalili veci, ktoré sme na chate nechali a pokračovali sme smerom k ďalšiemu nocľahu. Cestou sme išli aj okolo náleziska Ötziho, muža, ktorý tam zamrzol pred viac ako 5000 rokmi. Štandardne vedie trasa cez vrch Finailspitze (3.514 m n.m.), ten sme ale obišli. Po zlyžovaní vyfúkaného ľadovca a obchádzaní ľadových zrázov sme sa dostali na dno doliny pod lyžiarskym strediskom Bella Vista, v ktorom bola aj naša chata.
Pre situáciu týkajúcu sa koronavírusu bolo stredisko uzavreté. Bolo zvláštne prechádzať sa po mieste, na ktorom by za normálnych okolností boli davy lyžiarov. Teraz sme tam boli sami. Až na chate bolo niekoľko ďalších ľudí so zámermi podobnými tým našim. Schöne Aussicht bola najluxusnejšia, ale aj najdrahšia chata nášho výletu. Môžete tu počítať so super sprchou, ba dokonca aj so saunou.
Tretí deň už bolo trochu chladnejšie, aj vietor viac pofukoval. Deň začal výstupom po zjazdovke do sedla Eggjoch, odkiaľ sme zlyžovali až na obrovský ľadovec Hintereisferner. Odtiaľ štandardne vedie cesta na Weisskugel (3.738 m n.m.) – tretí najvyšší vrch Rakúska a druhý najvyšší vrch Tirolska. Pre náročnosť ďalších dní sme sa rozhodli tento výšlap opäť vynechať. Namiesto toho sme sa usadili na ľadovci a vychutnali si slniečko, ktoré opäť vyšlo a držalo sa nás až do konca dňa. Cesta z Weisskugelu vedie tým istým ľadovcom, asi 10km zjazdom, z ktorého sme si my užili zhruba 7km. Užili možno nie je úplne správne slovo, nakoľko kondícia snehu nebola veľmi priaznivá. Pod krustou bol mäkký sneh, takže sa lyže preborili a cez vrchnú škrupinu sa nedalo zatáčať. Vznikali tak smiešne pády a veľa srandy.
Na chatu Hochjoch Hospitz (2.413 m n.m.) sme dorazili už krátko poobede. Tento skorý príchod nám okrem oddychu slúžil ešte na jednu vec. Počas nášho pobytu sa situácia doma na Slovensku zásadne menila. Zistili sme, že po návrate zo zahraničia musí každý ostať povinne 2 týždne v karanténe. Čas sme teda využívali na zariadenie sa po návrate domov. Debaty o situácii sprevádzali celý výlet.
Štvrtý deň bol jediný, kedy sme sa nemuseli oblievať opaľovacím krémom. Od rána pekne snežilo, bolo zamračené, jemne pofukovalo, podľa mňa ideálne počasie na skitouring. Hneď od chaty sme začali stúpať. Na jednom nepríjemnejšom ľadovom traverze sme museli použiť haršajzne alebo mačky. Cesta viedla ľadovcom Kesselwandferner. Tam sme niekedy pre sneh a oblaky videli len seba a bielo. Bolo to čarovné.
Dostali sme sa do sedla pod Fluchtkoglom, ktorý je ďalším vrcholom haute route. Pre hustú hmlu ale jeho návšteva nemala význam. Zo sedla sa lyžuje až k chate. Podmienky boli skvelé, na tvrdom podklade bolo pár centimetrov krásneho prašanu. Pre slabú viditeľnosť sme si však prášenie neužili. Nevedeli sme poriadne, ktorým smerom máme ísť, ktorým smerom skutočne ideme, či ideme dole, hore, a či vôbec ideme. Bolo to skôr slepecké blúdenie a smer sme držali len vďaka mapám v mobile a GPS. Poslednú noc sme strávili na Vernagthütte (2.755 m n.m.).
Záverečný deň našej výpravy viedol cez druhý najvyšší vrch Rakúska – Wildspitze (3.768 m n.m.) a bolo to veľkolepé vyvrcholenie tohto dobrodružstva. Vstali sme už o šiestej, naraňajkovali sa a opäť slnečným, aj keď chladným počasím sme sa dali na cestu. Naše kroky znovu viedli ľadovcom, potom do sedla a zas ľadovcom až niekoľko desiatok výškových metrov pod Wildspitze. Tam sme nechali lyže, obuli mačky, a v silnom vetre sme kráčali až na vrchol.
Posledných pár metrov sa už s paličkami ísť nedalo, preto sme ich odložili pod kameň a ďalej bolo treba zľahka liezť. Bol som sklamaný arogantnosťou horských vodcov, ktorí na takéto miesta vodia turistov a pri schádzaní absolútne nehľadia na ostatných, nepoprosia o priestor a nepoďakujú, keď im niekto uhne. Znepokojili ma aj ľudia, ktorí išli na vrchol bez mačiek. Na malé nepríjemnosti sme ale rýchlo zabudli, lebo nám ich z hlavy vytlačili výhľady z vrcholu. Viditeľnosť úžasná, hory nekonečné, čo viac si môže alpinista priať.
Po zostupe z vrcholu a krátkom zlyžovaní nás čakala technicky najnáročnejšia pasáž, kvôli ktorej sme celú cestu ťahali lano. Cesta vedie zo sedla Mitterkarjoch cez strmý žľab a je zaistená oceľovými lanami. Tie však môžu byť pod snehom, a tak sme počítali aj s možnosťou zlaňovania. Keď sme dorazili do sedla, dvojica pred nami úsek zliezala aj za pomoci lana. My sme však usúdili, že sa nám terén nezdá byť náročný a bez problémov sme ho zliezli. Väčšinu žľabu bolo dokonca spomínané oceľové lano nad snehom, takže sme sa ho mohli pridŕžať a miestami sme sa mohli aj priistiť.
Pod žľabom sme obuli lyže a čakal nás dlhočizný zjazd do opäť prázdneho lyžiarskeho strediska nad Ventom a potom lyžovačka prázdnymi zjazdovkami až do dediny vo výške 1900 m n.m. Tak ako zjazdovka, aj Vent bol už vyľudnený a pripomínal mesto duchov. Tirolsko bolo vírusom výrazne zasiahnuté, už počas nášho výletu boli niektoré doliny v karanténe. Deň po našom odchode zatvorili aj všetky horské chaty a pár dní neskôr uzavreli aj celé Tirolsko. Mali sme teda veľké šťastie. Vystihli sme asi jediný týždeň, kedy boli chaty otvorené, a zároveň sme sa bezpečne dostali naspäť domov. Aj za cenu, že sme doma museli ostať celé dva týždne.
Čo sa týka informácií o ceste, tie Lili čerpala od svojho kamaráta a horského vodcu UIAGM Maťa Kyrca. Bez informácií a skúseností je na túto túru určite potrebný vodca. Dôležitá je aj kompletná výbava, helma, cepín, mačky, sedák, lano, čelovka, lavínová výbava, poistenie, odporúčam aj haršajzne.
Na chatách môže človek rátať so skutočne bohatými raňajkami a večerou (ale neviem si predstaviť, že by som bol vegetarián, aj keď vždy sa nás opýtali), sami si teda musíte brať len nejaké tyčinky na deň. Čaj do termosky dostanete tiež na chate. Jedna noc s polpenziou vyjde od 50 do 80€. Okrem jedla dostanete posteľ/matrac a prikrývku, na dvoch chatách to bola len deka a použili sme aj vlastnú vložku do spacáku. Na chatách sú aj sprchy, tie sú ale väčšinou spoplatnené a osprchovanie vás vyjde na cca 3€. Pivo sa pohybuje okolo 5€ a fľaša vína okolo 25€.
Spolu sme prešli niečo málo cez 60km (v plnej dĺžke je to ale viac ako 70km), nastúpali cez 5000m, a túru sme dali v zostave 5ks: Lili, Sima, Luki, Igi a Leto.
Iný uhol pohľadu, ale aj kompletné informácie o trase, ubytovaní, výbave a náročnosti nájdete v Igorovom článku.
Cestu môžete variovať podľa síl a schopností, niečo z nej vynechať, alebo si niečo pridať. Čakajú vás krásne výhľady, pekné zjazdy, ale aj ostré stúpania. Rozhodne je to ale túra, ktorú sa oplatí absolvovať.
No a ak by ste na lyžovačku preferovali skôr dostupnejšie terény, inšpirovať sa môžete v článku Kam za rodinnou lyžovačkou.
Servus
P.S.: Natrite si nos aj zospodu!
