V januári 2024 sme sa s Maťom a Adamom vybrali do Nepálu. Tento článok píšem s odstupom času a tak už nebudem zachádzať do najväčších detailov. Jednak si to už nepamätám a aj tak by vás to nebavilo… Verím ale, že viac ako moje slová povedia moje fotografie.
Po pristátí v Kathmandu sme v meste strávili len jedno poobedie a jednu noc. Hneď na ďalší deň sme totiž odlietali maličkým lietadlom do Lukly. Lukla je letisko zasadené v horách vo výške vyše 2 800 m n. m. Jeho kratučká pristávacia plocha je dokonca v svahu. Kvôli komplikovanej polohe uprostred hôr sa zaraďuje v rebríčkoch najnebezpečnejších letísk na svete na popredných priečkach. Kvôli častým nehodám však výrazne sprísnili požiadavky na počasie potrebné na odlet a tak je síce menšia šanca, že vaše lietadlo poletí, ale menšia šanca, že spadne.
Po pristátí nás čakal prechod dedinkou, vybavenie permitov a naše dvojtýždňové dobrodružstvo sa mohlo začať. Vybrali sme si trek s názvom Three passes hike (cez tri sedlá) v národnom parku Sagarmatha. Trek patrí medzi tie najpopulárnejšie v Himalájach, ale vzhľadom na to, že sme sa vybrali mimo hlavnej sezóny (tá je na jeseň), stretávali sme len minimum turistov. Na niektorých ubytovniach, kde je vraj počas sezóny problém si vôbec uchytiť miesto, sme boli sami.
Trekovať v januári možno znie strašidelne, ale bolo to nakoniec veľmi fajn. Aj napriek tomu, že sme sa bežne pohybovali v nadmorskej výške okolo 4 000 m n.m., v slnkom zaliatych dolinách bolo príjemne, pocitovo okolo 10 stupňov. Väčšinou sme šli len v mikinách. Zima bola najmä v noci, kedy vonku klesala pod -20°C a mrzlo aj vnútri v izbách. Teplý spacák bol povinný.
Prvý deň sme sa dostali až do známeho mestečka Namche Bazar. Je to určite najväčšie mestečko/dedina v regióne, s mnohými hotelmi, reštauráciami, obchodmi, ale aj s múzeami a školou. Tam sme strávili dve noci kvôli aklimatizácii.
Cesta do prvého sedla nám potom trvala ďalších 5 dní. Stúpali sme pomaly, aby sme sa vyhli výškovej chorobe. Držali sme sa pravidla, že by sme nemali spať viac než o 500 metrov vyššie ako predchádzajúcu noc. Po celú dobu nás okrem potulných psov sprevádzala aj úchvatná hora Ama Dablam. Veď posúďte sami.
Deň pred prvým sedlom sme si dali aklimatizačný deň v dedinke Chukhung. V rámci aklimatizácie sme vyšli na vrchol Chukhung Ri vysoký 5 546 m n.m. Keď sa k nám na začiatku výstupu pridal miestny pes, rozmýšľali sme, kam to s nami až potiahne. No a čuduj sa svete, nakoniec s nami vyšiel až na úplný vrchol. Usúdili sme, že to musí byť reinkarnovaný poľský horolezec Jerzy Kukuczka, ktorý zahynul na Lhotse – osemtisícovke týčiacej sa nad nami. Psíka sme preto pomenovali Jurek.
Jurek nás sprevádzal aj ďalší deň, do spomínaného prvého z troch sediel, ktoré nás čakali. Asi na neho predchádzajúci deň zapôsobil, keďže si priviedol aj kamošku Wandu (asi Rutkiewicz). Cesta cez sedlo bola náročná. Z odstupom času sme tento deň zhodnotili ako najnáročnejší.
Po tomto dni nás čakal highlight pre mnohých – Everest Base Camp. Vrchol everestu sme videli už kúsok za Namche, ale až teraz sme boli tak blízko najvyššej hory sveta. Najkrajší výhľad sa nám však naskytol až nasledujúci deň z kopca Kala Pathar, ktorý bol zároveň aj naším najvyšším bodom našej trasy (5 654 m n. m.).
Po tomto zážitku nás čakali ešte dve vysoké sedlá, pár dediniek a ohromné množstvo nádherných výhľadov. Po 12 dňoch sme sa síce unavení, ale šťastní opäť vrátili do Namche, odkiaľ sme zišli do Lukly na lietadlo do Kathmandu.
V Kathmandu sme potom strávili ešte tri dni plné spoznávania kultúry, miestnych pamiatok, ľudí, opíc a cable managementu.
Výlet to bol úžasný. Videli sme veci, ktoré sme dovtedy nevideli, zažili sme veci, ktoré sme dovtedy nezažili. Ďakujem chalanom, že sa podujali ísť na tento výlet so mnou. Myslím, že budeme mať na čo spomínať až do smrti.
